piatok

Nikto sa nenarodí s odporom k matematike

Majú pätnásť a v sobotu budú mať v Bratislave vlastnú prednášku na konferencii TEDx. Hovoriť budú o tom, aké bolo učiť sa v škole Montessori, kde nie sú známky ani úlohy.

Prvé absolventky základnej školy Montessori Pavla Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď vám dve dievčatá, tínedžerky, hodinu hovoria, že najhoršie na škole je lúčenie pred prázdninami, že nikdy nemali chuť ísť poza školu, lebo sa tam tešia každý deň, že nemajú známky ani domáce úlohy, a aj tak sa rady učia, zdá sa vám, že tu čosi nehrá. Pavla Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová sú prvé absolventky základnej školy Montessori na Slovensku, ktoré sú dôkazom, že ak dáte deťom viac slobody a samostatnosti, nemusí to dopadnúť zle.

Začali sa prázdniny, po ktorých sa už nevrátite do Montessori, ale pôjdete na stredné školy. Aký bol posledný deň v škole?

PG: Bolo to vlastne doteraz najťažšie obdobie v škole – tie posledné dva mesiace, keď sme sa lúčili. Veľmi nám bolo smutno.

TK: Aj sme si poplakali. Bola to super škola. To, čo si pamätám už od škôlky, je pocit, že mi tam bolo dobre. Nemám žiadne zlé spomienky. Celým som tým prešla prirodzene a s akousi ľahkosťou. Možno, že teraz na strednej škole sa budem tešiť na prázdniny, lebo to bude oddych, ale doteraz som to tak nikdy necítila. Ja som v tej škole naozaj bola rada, tešila som sa tam, a keď som bola chorá, bolo mi ľúto, že tam nemôžem ísť. Bola tam zábava, dobrí ľudia a robila som, čo ma bavilo.

Do Montessori ste obe chodili už od škôlky. Viete nejako jednoducho povedať, v čom vás ovplyvnila?

PG: Nie, nie je na to jednoduchá odpoveď, lebo sa to celé ťažko vysvetľuje. Samozrejme, hlavný pocit je veľmi dobrý, pozitívny. Ale vysvetliť, prečo a ako to tam funguje, je ťažké.

TK: Keď sa stretneme s niekým, kto s Montessori nemá skúsenosť, je to nadlho. Ľudia tomu nerozumejú. Je náročné vysvetliť, ako tá škola funguje. Väčšinou to naši rovesníci z klasických škôl berú tak, že sa ulievame, lebo nemáme známky ani úlohy. Ale tak to nie je. Na to, aby to pochopili, treba dlhé vysvetlenie, a aj tak to nemusia pochopiť všetci.

Čo konkrétne nevedia pochopiť?

PG: To, že máme v škole obrovskú slobodu. Oni sú zvyknutí, že keď odíde učiteľ, začnú si robiť hocičo. Pre nás nerobí rozdiel, či učiteľ v triede je alebo nie je, pracujeme stále rovnako.

TK: Od začiatku máme v sebe vybudované iné postavenie a vzťah voči učiteľovi. Vidím to napríklad aj mimo školy na športovom tréningu. Odíde tréner a ostatní prestanú cvičiť, veď tréner nás nevidí. Nerozumiem tomu – veď ten šport robím predsa pre seba, lebo ma baví a chcem to robiť, nie pre trénera. Prečo by som mala prestať cvičiť, keď ma nevidí?

Čo sú hlavné princípy Montessori?

PG: Hocičo, čo robím, robím pre seba. Keď som v škole, učím sa nie pre niekoho iného, ale pre seba. A mám z toho potešenie.

TK: Dôležité bolo nájsť zmysel, prečo sa učíme – veľa detí v našom veku nemá rado alebo sa im nechce učiť, lebo nevidia zmysel v tom, prečo to robia. My v tom zmysel vidíme, lebo vieme, že to budeme vedieť zužitkovať alebo pretaviť do ďalších vecí, ktoré budeme robiť. A ak na to neprídeme hneď, väčšinou časom zistíme, že nám čosi chýba v bežnom živote, a je dobré, ak sa to naučíme.

Nikdy ste nenarazili na nič, napríklad v matematike, o čom ste si vraveli, že je to zbytočné, veď to nikdy nebudete potrebovať, a nechcelo sa vám do toho?

PG: Väčšinu vecí iste využijeme, a ak aj nie, bavilo ma učiť sa ich – priam fyzicky vykonávať tú činnosť, lebo to bolo zaujímavé. A ak ma to náhodou nebavilo, tak som buď sama, alebo s pomocou učiteľa hľadala cestu, ako by ma to mohlo baviť.

Bratislava, 1.7. 2015. Absolventky základnej školy montessori Paula Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová . Foto N - Tomáš Benedikovič
Absolventky základnej školy Montessori Pavla Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako vyzerá vyučovanie v Montessori?

PG: Základná škola sa delí na tri trojročia. V prvých dvoch je čas menej štruktúrovaný a volá sa Voľná práca. Dieťa si vyberá, čo chce robiť. V treťom trojročí je už čas viac rozdelený do blokov. Ale nie je to klasická hodina, počas ktorej ktosi stojí pred tabuľou a rozpráva. Iba máme vyhradený konkrétny čas na jednotlivé predmety. Tie predmety však tiež nie sú vnímané tak, ako na klasickej škole. Napríklad máme historické štúdiá, kde sa učíme dejepis a geografiu súčasne.

Ako si šesťročné dieťa, ktoré sem príde, vyberie, že sa chce naučiť abecedu, keď neexistuje rozvrh, v ktorom je slovenčina?

PG: Veľa detí príde s tým, že už veľmi chcú vedieť písmenká, to je bežné. Alebo potom za dieťaťom príde učiteľ a ponúkne mu, čo všetko by mohlo robiť, nech si vyberie. A medzi tými možnosťami je aj možnosť naučiť sa abecedu. Forma, akou sa to učí, potom závisí od toho, čo dieťaťu vyhovuje.

Čo to znamená?

TK: Učiteľ napríklad povie, že sa ideme učiť písmeno A. Vytvorí sa okolo neho skupinka žiakov, ktorí sa to chcú naučiť. Sadnú si na koberec, vezmú si materiál, s ktorým sa dá naučiť písmeno A. My sme mali tabuľky so šmirgľovým papierom a mohli sme ho obťahovať prstom, kresliť na papier a podobne. Na stene visel papier, kde mal každý z nás políčka, do ktorých si dával značky ku každému písmenu, ktoré sa naučil.

A čo keď mám šesť rokov a nechce sa mi učiť abecedu?

PG: S abecedou to ide prirodzene, že sa ju dieťa chce naučiť, akurát je rozdiel v tom, že nie každé ju zvládne v rovnakom čase. Predmety posúvame v čase. Nerozhodujeme sa, či sa ideme niečo učiť, ale kedy sa to ideme učiť. Je jasné, že to niekedy urobiť musíme – ako sa musíme aj naučiť abecedu, ale môžeme sa rozhodnúť, kedy. Ak napríklad preberáme nejakú konkrétnu látku z dejepisu, niekto sa ju môže naučiť v druhom ročníku a niekto iný až vo štvrtom. Vedomosť má, a to je hlavné.

Chce sa dieťaťu vždy z niečoho vybrať? Nenastane moment, že sa mu skrátka nechce? Donúti ho potom učiteľ?

TK: Ak učiteľ vidí, že sa žiakovi čosi nechce, snaží sa mu to podať tak, aby ho to zaujalo. Vždy to však bolo tak, že my sme sa učiť chceli. V prvom ročníku je väčšinou každý nadšený, chce vedieť písať, čítať. A u nás bol rozdiel v tom, že toto nadšenie nám zostalo až do deviateho ročníka.

Bolo to tak v prípade všetkých žiakov?

PG: Samozrejme, sú aj takí, čo sú lenivejší, ale zvládli to všetci a prebrali všetko, čo mali. Keď učiteľ takého žiaka vidí, chodí k nemu častejšie – pýta sa ho, čo robí, čo by chcel robiť, dáva mu nové možnosti a pýta sa, ako by mu pri tom mohol pomôcť. Nikdy sa u nás nestalo, že by niekoho nejaký predmet nebavil. Veríme, že odpor k nejakému predmetu nie je príčina, ale dôsledok čohosi – napríklad toho, že zadanie nebolo dobre formulované.

TK: Nikto sa predsa nenarodí s tým, že nenávidí matematiku. Musí k tomu nejako prísť.

 

Keď prídem k vám do školy, ako to tam vyzerá?

TK: Vyzerá to ako normálna trieda, v ktorej sú spolu žiaci rozdelení podľa trojročí. V triedach pre prvé a druhé trojročie sú skrinky s materiálmi, ktoré používame pri učení – sú tam aj lavice, pri ktorých sa dá písať, jeden-dva počítače, veľký koberec, kde sa dá pracovať. A keď dieťa ide pracovať s materiálom, čo sú rôzne špeciálne interaktívne pomôcky, vezme si malý koberček, rozprestrie si ho a učí sa tam. Voľne sa pohybuje v triede podľa toho, čo mu vyhovuje.

Ako to funguje v škole bez známok? Ako zistíte, že ste sa čosi naučili dobre?

PG: Nejde predsa o to, či sa čosi naučím dobre, ale či to viem.

TK: Nemôžem písať bez toho, aby som vedela písmená. Učím sa ich teda, aby som vedela písať. Keď ich nebudem vedieť, nebudem môcť písať. To nemusí kontrolovať učiteľ, či viem dobre písmená. Ak ich nebudem vedieť, nebudem predsa vedieť písať, je to jasné. Keď potom čosi napíšem, dám to učiteľovi pozrieť, či som to zvládla a mám to správne. A on ma možno poopraví.

PG: V našej škole nejde o hodnotenie v zmysle, či sa žiak čosi naučil dobre alebo zle, ale či to zvládol. Keď potom neskôr robíme testy, tiež je hodnotenie založené na tom, či učivo zvládame. A my vieme, že test robíme, aby sme si preverili, či to tak naozaj je, a aby sme zistili, či nemáme s niečím ešte problém. Máme normálne bodovanie, ale iba preto, aby sme zistili, či sa dostaneme nad päťdesiat percent. Ak nie, máme možnosť robiť opravný test. Ale tiež máme možnosť test posunúť, ak sa naň ešte necítime byť pripravení.

Máte vôbec vysvedčenie?

PG: Máme, akurát na ňom nie sú známky – je to súhrn toho, čo sme prebrali, čo nám išlo, kde máme resty. Náhľad na nás, čo sme sa naučili, čo nás najviac zaujalo, čo menej, kde sme boli ako aktívni, ale učiteľ tam opíše aj sociálnu oblasť – s kým si dobre rozumieme a ako sa správame v kolektíve.

TK: Zo zákona však učitelia musia robiť aj štandardné známkovanie, my ho však nevidíme – neukazujú nám ho, iba rodičia môžu o to požiadať.

Čiže známky máte, ale neviete ich?

PG: Máme, ale sú to iba známky pre štát. Tento systém vyučovania nie je kompatibilný so známkovaním, ako ho poznáme. Teraz ich už vieme, lebo sme ich museli odovzdať na prijímačky, ale náš zriaďovateľ by chcel túto povinnosť zrušiť. Pre nás však tie známky nemajú žiadnu hodnotu.

Bojíte sa pred testami, ako dopadnú?

TK: Nie, nikdy. Je to naša spätná väzba. Je to zrkadlo toho, čo vieme.

Ako často ich píšete?

TK: V každom trojročí to funguje trochu inak, zväčša tak, že keď preberieme blok učiva, učiteľka sa nás spýta, kedy si myslíme, že by sme si mohli urobiť test, my sa dohodneme a napíšeme si ho. Ale ak to ktosi nestíha, môže sa s učiteľom dohodnúť na inom dátume.

Ústne skúšanie asi neexistuje.

TK: Nie, v klasickom ponímaní nie. Ale môžem sa s učiteľom kedykoľvek rozprávať o niečom, čomu nerozumiem, alebo to potrebujem vysvetliť.

Aké knihy používate?

PG: Ako všetci ostatní, ale máme ich skôr ako návod, aké látky treba prebrať.

Ako preberáte novú látku? Vysvetľuje ju učiteľ zvlášť každému žiakovi?

PG: Ako kedy. Napríklad pri matematike sme sa zvykli dohodnúť a išli sme približne rovnakým tempom. Keď sme mali začať novú látku, vysvetlil nám to celej skupine naraz, ale potom si už každý zvolil vlastné tempo a mohol ísť aj sám dopredu, s tým, že učiteľ mu to ďalej vysvetľoval samostatne. V prvom trojročí sme sa učili viac samostatne, teraz sa už zväčša zladíme, aby nám to nemuseli vysvetľovať každému zvlášť. Ale učíme sa aj od seba. Napríklad na historických štúdiách si každý mohol vybrať tému, ktorá ho najviac zaujala, naštudoval si ju a potom vysvetlil ostatným. A ich to tiež zaujalo, lebo im to rozprával s nadšením.

Necíti sa tam dieťa samo, keď si stále riadi program?

PG: Nie, v triede plnej detí nemôže byť samo. A človek si stále môže vybrať – nielen miesto, kde sa učí a kedy sa čo učí, ale aj spôsob, ako sa to učí a s kým. Pokojne môže sedieť s kamarátom a učiť sa to s ním alebo s väčšou skupinou.

Paula Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová rozprávajú, aké to je, vyrastať v škole, kde nie sú známky ani domáce úlohy a žiak sám rozhoduje o tom, kedy sa čo bude učiť. Foto N - Tomáš Benedikovič
Pavla Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová rozprávajú, aké je vyrastať v škole, kde nie sú známky ani domáce úlohy a žiak sám rozhoduje o tom, kedy sa čo bude učiť. Foto N – Tomáš Benedikovič

Uvedomovali ste si od začiatku, že chodíte do nejakej inej školy? Rozprávali ste sa o tom s rodičmi?

TK: Jasné, počúvala som to zo všetkých strán. Máme aj kamarátov z klasických škôl a oni mi stále hovorili, aká je ich učiteľka hlúpa alebo ako sa boja písomiek. Nerozumela som, kam to oni chodia, ako sa tam môžu čosi naučiť. A väčšinou som si uvedomovala, že sa učiť nechcú.

A myslíte si, že rozdiel medzi tým, že sa niekto chce učiť a niekto nie, je dôsledkom toho, v akom školskom systéme je?

PG: Myslím si, že určite je za tým pripravené prostredie, do ktorého žiak príde. Ak by ktokoľvek prišiel do takého pripraveného prostredia, do akého sme prišli my, bol by taký istý. Nie je to o žiakovi, je to naozaj o systéme, v akom je. Keď napríklad niekto nemá dobrého učiteľa, vybuduje si voči nemu obranný systém a prestane ho počúvať.

TK: Vidíme to, keď k nám príde ktosi vo vyššom ročníku. Ťažšie sa dokáže adaptovať. A niekedy sa tomu ani nedokáže prispôsobiť, nedokáže zniesť tú obrovskú slobodu a je to pre neho kontraproduktívne.

Boli aj také prípady?

PG: Áno, bol u nás jeden chalan, ktorý nič nerobil, iba vyrušoval a rozprával sa. Nepochopil, že niečo aj musí robiť.

TK: Aj my sa rozprávame, ale popri tom urobíme všetko, čo máme. Ale tiež je dôležité aj to, akých má kto rodičov. Ak sa ani oni s tým nevedia stotožniť, tak to nemôže fungovať.

Za vás rozhodnutie ísť do tejto školy urobili rodičia. Rozprávali ste sa, čo ich k tomu viedlo?

PG: Chodila som do Montessori škôlky, ale keď som mala ísť do školy, išli sme sa pozrieť aj do štátnej školy tam, kde sme bývali. A oni si tam vystrihovali domčeky z papiera. V Montessori sa mi páčilo oveľa viac. A páčilo sa to aj rodičom, ktorí videli usmiatych učiteľov, ako sa s nami rozprávajú, ako si robíme, čo chceme, ale pritom sa aj učíme. Ale iste je pre nových rodičov ťažké prijať to. Asi potrvá, kým ľudia pochopia, že to naozaj funguje. Starí rodičia si tiež dlho mysleli, že tam nič nerobíme. Potrebujú vidieť známky, na ktoré sú zvyknutí.

TK: Až teraz, keď ma prijali na gymnázium, moja babka tiež uverila, že to funguje. Dovtedy o tom pochybovala, nevidela výsledky písomiek a známky.

PG: Preto je dobré, že teraz už konečne máme aj takéto výsledky – výsledky z Monitoru alebo fakt, že nás prijali na dobré stredné školy. Už máme aj tie „dôkazy“.

Neobávali ste sa, že to tak nemusí dopadnúť a že štátny školský systém vás neprijme?

PG: Vôbec. Viem, že sme mali dostatok informácií, a keď sa stretávam s rovesníkmi, viem sa porovnať vo vedomostiach a nikdy som nemala obavy.

TK: Asi to chvíľu ostatným potrvá, kým nás dokážu akceptovať. Na začiatku v novej škole možno ani nepoviem, kam som chodila, až keď uvidím, že to dokážu pochopiť. Medzi kamarátmi je to v pohode, takže verím, že to tak bude aj naďalej.

PG: Sme dostatočne silné osobnosti, a ak ten systém nebude kompatibilný s nami, tak my s tým niečo urobíme. Ustojíme si to, mám také presvedčenie.

TK: Nechceme sa prispôsobovať, lebo vieme, že to, čo sme sa naučili, je dobré.

Existuje čosi z klasického školského systému, o čom ste počuli a máte pocit, že vám to chýbalo alebo by ste to chceli vyskúšať?

PG: Nemôžem to asi dobre posúdiť, nikdy som tam nebola, ale to, čo počúvam, neznie dobre. Nevravím, že tam nič nie je dobre, ale nič dobré som nepočula. Iste sú nejaké veci, len neviem aké.

Čo z Montessori by sa mohlo preniesť do klasického školstva?

PG: Pre mňa je najdôležitejší prístup učiteľov. Správajú sa k nám ako k rovnocenným partnerom. Neznamená to, že k nim nemáme úctu. Ide len o to, že oni majú tiež úctu k nám, a na tom sa dá budovať vzájomná dôvera. Vidím učiteľa a nemám rešpekt voči nemu ako voči autorite, ale ako voči človeku, ktorý niečo vie a snaží sa ma to naučiť. A tak sa snažím vidieť aj ostatných ľudí. Druhá vec je sloboda. Ale sloboda v tom zmysle, že máme dostatočnú slobodu, aby sme sa mohli učiť, ako nám to vyhovuje, a, samozrejme, že máme hranice, ale sú dostatočne ďaleko na to, aby sme sa mohli rozpínať a mohli byť sami sebe pánom. Máme vlastnú svojprávnosť a zodpovednosť. Je veľmi príjemné, keď viem, že o sebe môžem rozhodovať a nerozhoduje stále niekto za mňa. Môžem to robiť tak, aby som bola spokojná. A tretia vec je, že mi učiteľ alebo spolužiak nevysvetľuje čosi ako hotovú vec – pozri, takto to je a takto čosi treba robiť, lebo ja som to skúsil inak, ale popálil som sa a ty sa musíš poučiť. Podľa mňa je dôležité vedieť sa aj popáliť a bude to lepšie, ako keby som sa nejakej ceste vedome vyhýbala iba preto, lebo niekto iný to skúsil a nevyšlo to. Je dôležité, aby ma ktosi naviedol na správnu cestu, ale potom ma musí nechať ísť.

Myslíte si, že by sa čosi z vášho systému mohlo uchytiť v klasickom štátnom školstve?

PG: Zdá sa mi, že sa o školstve v súvislosti s jeho inovovaním často hovorí iba na úrovni toho, či tam budú nové interaktívne tabule alebo tablety. To je predsa jedno, či píšete na interaktívnu tabuľu, tablet alebo na normálnu tabuľu obyčajnou kriedou, keď systém okolo je stále ten istý. Nemusí to byť tak, že by sa všetky princípy Montessori preniesli, ale možno si z nich stačí niečo vybrať a skúšať školstvo inovovať na ich základe. Ľudia si na to zvyknú. Dôležitá je zmena postoja.

Dokážete si predstaviť, že teraz pôjdete na strednú školu do úplne iného systému?

PG: Som rozhodnutá, že si vezmem túto svoju bublinu so sebou a nech budem kdekoľvek, budem sa správať tak, ako som bola zvyknutá. Trochu som tomu prispôsobovala aj výber – rozhodla som sa pre gymnázium C. S. Lewisa. Je to súkromná škola, iste to bude iné, ale azda nie až tak, ako na klasickej škole.

TK: Všetci sme sa snažili hľadať školy, kde by nám bolo dobre. Ja idem na Bilingválne gymnázium Metodova, bola som tam na deň otvorených dverí a urobilo na mňa dobrý dojem. A myslím, že sa viem prispôsobiť alebo zorganizovať tak, aby boli obe strany spokojné. Ak nenatrafím na nejakého vyslovene zakomplexovaného učiteľa, verím, že s každým sa dá dohodnúť. Poznám to aj zo športu, keď tréner vidí, že to sama chcem robiť, dá mi väčšiu slobodu a ja ju nezneužijem.

Čím by ste chceli byť?

PG: Chcela by som skúsiť meniť to, ako u nás funguje školstvo, tým, že budem hovoriť, aké sú moje skúsenosti. Potom by som si chcela založiť školu a učiť. A medzitým by sa mi páčilo byť architektkou alebo módnou dizajnérkou. A ešte by som chcela spievať.

TK: Ešte neviem, možno sa tomu priblížim na gymnáziu, ale rada by som pomohla v tom, aby sa čosi v školstve zmenilo, aj preto ideme na TEDxBratislava. A chcela by som, aby naša škola nezanikla, lebo jej štát nebude dávať príspevky, dobré by bolo, keby ich bolo viac. Baví ma tento pedagogicko-sociálny smer. Ale možno sa to ešte celé zmení.

Bratislava, 1.7. 2015. Absolventky základnej školy montessori Paula Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová . Foto N - Tomáš Benedikovič
Bratislava, 1. 7. 2015. Absolventky základnej školy Montessori Pavla Geschwandtnerová a Tereza Rebeka Koreňová . Foto N – Tomáš Benedikovič

Pavla Geschwandtnerová  – rada kreslí, spieva a chodí na karate. Tereza Rebeka Koreňová – aktívne od detstva športuje, teraz sa venuje triatlonu. V sobotu spoločne vystúpia na konferencii TEDxBratislava.

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 102226 z vás dostáva správy e-mailom