Denník N

Miroslav Kusý: Byť slušný nestačí (úryvok z knihy)

Miroslav Kusý na Václavskom námestí v Prahe počas novembrových dní 1989. Foto - ČTK
Miroslav Kusý na Václavskom námestí v Prahe počas novembrových dní 1989. Foto – ČTK

Úryvok z knihy rozhovorov Ľuby Lesnej s Miroslavom Kusým, ktorá rok po jeho smrti vychádza v knižnej edícii Denníka N.

V čase ich stretnutí mal Miroslav Kusý 86 rokov a novinárka Ľuba Lesná s ním prešla opäť celý jeho turbulentný život – detstvo vo vojnových časoch, vstup do komunistickej strany aj následné prehodnocovanie marxizmu, život v okupovanom Československu, podpis Charty 77 aj to, ako podpis ovplyvnil jeho kariéru a rodinu, roky v disente a „spolužitie“ so Štátnou bezpečnosťou, Nežnú revolúciu aj pôsobenie na univerzite. „Miro Kusý patril k tým vzácnym ľuďom, ktorí si nepotrebovali vylepšovať vlastnú minulosť. O svojej viere v komunistickú utópiu hovorí s rovnakou poctivosťou, ako keď priznáva svoje omyly po roku 1989,“ vraví o Miroslavovi Kusom Martin Šimečka, editor knihy.

Knihu Byť slušný nestačí si môžete objednať v obchode Denníka N.

Začiatky šikanovania zo strany ŠtB (ukážka)

Kedy a ako sa začalo šikanovanie zo strany ŠtB?

Začalo sa to vlastne formálne. V roku 1972 som dostal oficiálnu pozvánku na filozofickú časť Benátskeho bienále. Eštebáci si ma zavolali, aby som im prišiel preložiť pozvánku z angličtiny. Spýtali sa ma: Keď vás pustíme do Benátok s podmienkou, že návrat je neistý, tak to by ste nešli? Ale ja som povedal, že to risknem. A oni na to, že ma len skúšali a nikam ma nepustia. Keď som odchádzal, tak som od hnevu treskol dvermi, až vypadol kus omietky.

Čo robili po podpise Charty 77?

Išlo o celodenné výsluchy. A keď mala prísť nejaká štátna návšteva alebo sa dozvedeli, že čosi chystáme, tak nás zatvárali na dvadsaťštyri alebo štyridsaťosem hodín do cely predbežného zaistenia, teda do cépezetky. Zákon to umožňoval aj bez rozhodnutia súdu. Oni vymysleli aj taký trik, že keď ma po uplynutí štyridsiatich ôsmich hodín prepustili, na schodoch pred budovou na mňa čakali dvaja muži, ktorí mi povedali: Pán Kusý, pôjdete s nami.

Už som bol prepustený, päť minút som bol na slobode, takže mohla plynúť nová lehota. A mohli to opakovať, ako sa im zachcelo. Našťastie, mne to zopakovali nanajvýš dvakrát.

Vedeli ste dopredu aspoň to, či idete na ŠtB len na výsluch alebo aj do cépezetky?

Nie. Uskutočnil sa výsluch, podpísal som zápisnicu o výsluchu a potom mi povedali: Zostanete u nás. Zatvárali nás aj na výročia. Napríklad na výročie vzniku republiky.

Mali ste aj nejakú taktiku, ako reagovať počas výsluchov?

Milan Šimečka mladší mal výbornú taktiku, s eštebákmi sa jednoducho nerozprával. Pri výsluchoch nepovedal ani slovo, len mlčky sedel. Zdá sa to jednoduché – zatnem sa, nepoviem nič. Lenže až také jednoduché to nie je.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie