Denník N

Pokojne stiahnite kúrenie, obliekajte sa menej a púšťajte studenú

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Je vedecky dokázané, že znesiete oveľa viac chladu, než by ste si mysleli, a dokonca by vám to prospelo. (archívny text)

Tešíte sa už na tie dni, keď začne byť na jarnú bundu a po snehu nezostanú ani mláky? Keď bude dvanásť-trinásť stupňov a chodiť povonku bude radosť?

Tak si spomeňte, ako ste sa s letom lúčili. Keď príde prvýkrát jesenných dvanásť stupňov, človeka až strasie, stiahne hlavu medzi plecia a pridá do kroku.

Toto rozdielne vnímanie rovnakej vonkajšej teploty nie je len výplodom našej hlavy. Je to naša dávna schopnosť prispôsobiť sa chladu. Cez zimu nás privykne na nižšiu teplotu bez toho, aby sme sa snažili, stačí, že chodievame povonku. Vďaka tejto schopnosti sme prezimovali stáročia dôb ľadových.

Celý ten čas sa ľudstvo úspešne usilovalo objavovať spôsoby, ako „mať nohy v teple“, takže dnes máme vykúrené autá a termobielizeň. Ale od istého času začali vedci nazerať na chlad aj z iného konca: čo sa deje s človekom, keď je mu zima? Majú presné teplomery, dokážu stopovať hormóny vo svalových tkanivách, bežne pacientov schladzujú pri operáciách mozgu, takže už bol najvyšší čas na nové objavy. A tie prišli.

Jedny z najnovších napríklad vysvetľujú, ako sa dá pomocou chladu schudnúť alebo prečo by sme mali raz a navždy stlmiť doma radiátory. Ale zaujímavé sú aj tie, čo ukazujú, aký chlad vlastne dokážeme prežiť.

Prečo cítime chlad

Vede vďačíme za odpoveď na otázku, prečo nám býva tak nepríjemne zima. Vieme, že milióny rokov vývoja z nás vytvarovali teplokrvného tvora so stálou teplotou telesného jadra okolo 37 stupňov Celzia. Má to veľmi praktické výhody. Nemusíme napríklad ako studenokrvná jašterica ráno čakať na vyhriatom kameni, aby sme sa dokázali rozhýbať. Na rozdiel od nej vieme efektívne načerpať energiu z jedla a nie sme odkázaní len na slnko.

Stála teplota tela má však aj obmedzenia: ak sa naše telesné jadro ochladí pod 27 stupňov alebo zohreje nad 42, umrieme. Na prežitie máme len pätnásťstupňové rozpätie, ale ak chceme žiť plnohodnotne, nesmieme dovoliť, aby sa naša teplota nadlhšie vychýlila od 37 stupňov. Už 35 stupňov lekári považujú za podchladenie, pri 38 zapíjame lieky proti teplote.

Túto rovnováhu tepla preto musí organizmus precízne strážiť. Pri najmenšom náznaku, že by sa mohla vychýliť, vysiela varovné signály. Vyjdeme z vyhriateho domu von slabo oblečení a hneď pocítime chlad, nabehne nám husia koža alebo sa roztrasieme. Núti nás to niečo urobiť, hrubšie sa obliecť alebo ísť tam, kde je teplota prívetivejšia.

Evolúcia to zariadila tak, aby sme nepríjemné príznaky chladu cítili s veľkým časovým predstihom pred skutočným podchladením. Zapínajú sa hneď, ako termoreceptory na koži zaznamenajú zmenu teploty. Receptorov na chlad máme štvornásobne viac než tých na teplo a sú povážlivo citlivé – začínajú reagovať, už keď je vonkajšia teplota pod 35 stupňami.

Na toto všetko musela prísť veda, pretože sa to deje mimo našej vôle. Ani Inuiti, Tibeťania a otužilci nemajú danosť necítiť zimu a rovnako mávajú studený nos a „zachádza im mráz za nechty“. Ako je teda možné, že si niekto užíva plávanie v ľadovej vode? Dá sa na nepríjemné mrazivé pocity zvyknúť alebo sa ich naučiť ignorovať?

Teplotný šok

Pre odpoveď je dobré predstaviť si termoregulačný stroj nášho tela pri maximálnom výkone – keď sa pod človekom prelomí ľad.

Len čo sa netrénovaný jedinec ocitne v chladnej vode, telo dostane teplotný šok. Rozbúši sa srdce, stúpne tlak, človek inštinktívne „lapá“ po dychu. Kardiakom môže zlyhať srdce, ale aj zdraví majú problém nevdýchnuť v panike vodu.

Šok trvá približne minútu, no aj tak je príčinou množstva utopení. Preto si treba pamätať: hlavné je predýchať prvú minútu. Hoci voda odoberá teplo z tela niekoľkokrát rýchlejšie ako rovnako chladný vzduch, nejaký čas trvá, kým zníži telesnú teplotu na nebezpečnú či smrteľnú hranicu. Telo sa vie brániť, napokon – evolúcia ho vycvičila bojovať proti dvom najväčším nepriateľom: nedostatku jedla a nedostatku tepla.

Vyhriať a izolovať

Obrana proti chladu je sústredená v mozgu a v centrálnom nervovom systéme. Hneď ako hypotalamus (v spodnej časti mozgu) zaregistruje pokles vonkajšej teploty, zapína krízový scenár. Jeho životne dôležitou úlohou je všetkými dostupnými chemickými a fyzikálnymi zbraňami uchovať teplo pre kľúčové orgány v telesnom jadre.

Rozhorí sa metabolická pec, ktorá premenou potravy na chemické látky vyrába teplo. Produkcia tepla sa v extrémnej situácii môže zväčšiť až niekoľkonásobne. Aby sa zamedzilo úniku tepla von z tela, stiahne sa svalovina v stenách kožných ciev, takže sú užšie. Do studenej kože a aj do končatín začne prúdiť menej krvi. To preto má človek už po pár desiatkach sekúnd v chladnej vode problém hýbať prstami, o chvíľu bude čoraz ťažšie koordinovať ruky a nohy, ktoré ho držia nad hladinou.

Touto nadprodukciou tepla a izolovaním telesného jadra dokážeme odolávať ľadovej vode i desiatky minút bez toho, aby sme boli trénovanými otužilcami. Mali by sme rozhodne viac času na vlastnú záchranu, než by sme si možno mysleli.

Mimochodom, to, čo našu ochranu fatálne ruší, je alkohol, pretože robí presný opak toho, o čo sa telo snaží: rozťahuje cievy. Tým znižuje pocit chladu a zároveň zrýchľuje únik tepla. Hovorí sa, že to nie je nepríjemná smrť.

Čo vás nezabije…

Kľúčová informácia pre mentálnu odolnosť voči chladu je, že ani ľadová voda nikoho nezabije, respektíve nezabije tak rýchlo, ako by sme čakali.

V 10-stupňovej vode prichádza život ohrozujúce podchladenie podľa rôznych zdrojov približne po jednej hodine. Drvivá väčšina stroskotancov z Titanicu zomrela vo vode chladnej mínus dva stupne „až“ medzi 15. a 30. minútou.

Tieto časy platia pre priemerne fyzicky vybaveného človeka, ktorý nemá problém so srdcom (prípadne iné obehové či respiračné choroby). Platí to aj pre ľudí, ktorí si o sebe myslia, že sú mimoriadne citliví na zimu a ponorenie do ľadovej vody by celkom iste neprežili. Medzi otužilcami nájdete dosť bývalých zimomravcov.

Wim Hof - Holanďan prezývaný "Ice Man" má niekoľko ľadových zápisov v Guinessovej knihe rekordov a vďaka svojim výkonom býva objektom skúmania vedcov. FOTO - TASR
Wim Hof – Holanďan prezývaný Ice Man – má niekoľko ľadových zápisov v Guinnessovej knihe rekordov a pre svoje výkony býva objektom skúmania vedcov. Foto – TASR

Pravdaže, len uvedomenie si sily termoregulácie nestačí na lepšiu odolnosť voči chladu, také ľahké to nebude. Na druhej strane, viacero vedeckých štúdií a pokusov preukázalo, že na návyk organizmu na chlad netreba mať genetickú výbavu Tibeťana (aj keď je výhodou), jediné potrebné je pravidelne sa ochladzovať. Už po niekoľkých vstupoch do studenej vody sa znižuje teplotný šok – tep, frekvencia i objem dýchania rastú výrazne menej než pri prvom vstupe do vody.

Toto „učenie sa chladu“ prebieha v našom hlbokom vnútri. Potvrdili to pokusy na dobrovoľníkoch, ktorým ponárali iba jednu stranu tela, ale návyk sa preukázal, aj keď potom odrazu ponorili opačnú stranu.

… to vás posilní

Aj chvály otužilcov, že nebývajú chorí, prípadne mávajú ľahší a rýchlejší priebeh choroby, už majú oporu vo vedeckých poznatkoch. Hoci prudké ochladenie, ako je pád do studenej vody, nakrátko zhorší imunitu, a teda vystaví človeka vírusom a baktériám, opakované ochladzovanie robí s imunitou pravý opak.

Tepelné hospodárenie sa vykonáva množstvom nástrojov – od rýchlosti látkovej premeny (metabolizmu) cez produkciu špecifických látok a hormónov až po reguláciu krvného obehu či svalovú triašku, ktorou sa tiež vyrába v tele teplo.

Čím častejšie sme vystavení chladu, tým lepšie si organizmus pamätá, ako má reagovať. Po niekoľkých týždňoch otužovania sú nevedomé odpovede tela „múdrejšie“ a menej zaťažujúce.

Podstatné je, že pravidelné ochladzovanie dlhodobo zmení tvorbu niektorých dôležitých látok vrátane prirodzených „zabijakov“ patogénov. Zjednodušene – čím častejšie a intenzívnejšie je človek vystavený zime, tým viac sa posilňuje jeho imunitný systém. Existuje dokonca hypotéza podopretá pokusmi na myšiach, že opakované ochladzovanie vedie k zvýšenej tvorbe látok, ktoré pomáhajú v boji s niektorými druhmi rakoviny.

Otužilci k tomu dodávajú, že sa stali odolnejšími aj voči stresu, bývajú menej nervózni, majú viac energie a chuti do života.

Vytraste sa z obezity

Keď už veda vysvetlila, prečo človek vydrží v chlade relatívne dlho a ako je to možné, začala skúmať vzťah medzi chladom a zdravím. Ako obvykle, pomohli pokusné myši. Na nich objavili zaujímavý jav: premenu bieleho tuku na hnedý tuk.

Rozdiel nie je len vo farbe, ale hlavne vo funkciách. Kým biely tuk je v tele hlavne „skladiskom“ energie, hnedý tuk dokáže spaľovať kalórie a vytvárať tým teplo. Preto sa mu zvykne hovoriť aj dobrý tuk.

Donedávna sa predpokladalo, že hnedý tuk majú len malé deti, ktorých telo ešte nevie dobre hospodáriť s teplom a ktoré navyše majú aj veľký povrch tela v pomere k objemu (čím väčší pomer, tým viac uniká teplo). Keď treba, „zohrieva“ ich hnedý tuk.

Lenže potom vedci zistili, že hnedý tuk majú aj dospelí (v hornej časti chrbta, okolo miechy) a dokonca môžu ovplyvňovať, koľko ho majú. To bol zásadný objav nielen pre medicínu, ale aj pre priemysel fitnescentier a kondičných trénerov. Premena jedného tuku na druhý a spaľovanie kalórií totiž okrem iného spôsobujú chudnutie. A ako ukázali pokusy, k premene bieleho tuku na hnedý dochádza pohybmi svalov. Teda aj cvičením.

Lenže tým sa tajomstvo hnedého tuku nekončí. Pred necelými dvoma rokmi tím vedcov publikoval výsledky pokusu na dobrovoľníkoch, ktorých raz nechali intenzívne cvičiť a inokedy zase iba ležať v studenej miestnosti, takej studenej, aby sa triasli od zimy.

Vedci odoberali dobrovoľníkom vzorky krvi, svalov a tuku a výsledok prekvapil: v oboch prípadoch telo začalo produkovať hormón nazývaný irisín, ktorý sa tvorí vo svaloch a krvou doputuje až do tkanív bieleho tuku, aby ho premieňal na užitočný hnedý tuk. A pointa je, že hladina irisínu v krvi bola podobne vysoká po namáhavom bicyklovaní ako po polhodinovom nehybnom ležaní, počas ktorého sa dobrovoľníci „len“ triasli chladom.

Stačilo pár mesiacov na to, aby v USA vznikli fitnescentrá zamerané na chudnutie metódou ochladzovania a triašky. Dnes si už dokonca môžete kúpiť ľadovú vestu, ktorá vás ochladzuje, aj keď sedíte v kancelárii za počítačom.

Stiahnite termostat

Prekvapujúce vedecké zistenia sa ešte nekončia. V júli 2013 vyšla štúdia Americkej spoločnosti pre klinické vyšetrovanie, ktorá naznačila, že dokonca ani triaška nie je nevyhnutná na „výrobu“ hnedého tuku. Jediné, čo stačí, je chlad, opakovaný chlad, ako potvrdili pokusy na desiatich ľuďoch, ktorých desať dní po sebe vystavili na šesť hodín 16-stupňovej zime.

Okrem zdravotného účinku ukázala táto štúdia ešte jeden zaujímavý efekt: pravidelné „ochladzovanie“ privykne ľudí na nižšiu teplotu nielen fyzicky, ale aj pocitovo. Účastníkom tohto pokusu pripadala na konci nižšia teplota znesiteľnejšia a menej sa triasli.

A aké z toho vlastne vyplýva ponaučenie pre život? Aj túto otázku už veda riešila a zistila napríklad, že zdravší život môžeme mať už len tým, že nebudeme spať v prekúrených spálňach. Keď vedci skúmali piatich zdravých mladých ľudí štyri mesiace v rôzne vyhriatych miestnostiach, zistili, že už po jednom mesiaci nočného spánku pri teplote 19 stupňov sa zdvojnásobili zásoby hnedého tuku a výrazne sa zlepšila metabolická aktivita tela. Pritom priemerná teplota v amerických spálňach je len tesne vyššia.

Sú ľudia, ktorí v nadšení z nových vedeckých tvrdení stlmili termostaty oveľa radikálnejšie. Politický komentátor magazínu Slate Reihan Salam napríklad ochladil svoj byt až tak, že keď príde návšteva, ostentatívne sa trasie. Bývalý učiteľ a neskôr dobrodruh Ken Ilgunas zase skúšal žiť v dome vykúrenom akurát tak, aby nezamrzlo vodovodné potrubie (7 stupňov).

Nie je však treba poňať to až tak revolučne. Stačí, keď sa budete sprchovať studenou vodou alebo si obliekať o jednu vrstvu menej, tráviť viac času vonku či mierne ochladíte svoj byt. Vaše telo je na zostup životného štandardu o pár stupňov perfektne vybavené.

Šport a pohyb, Veda

Teraz najčítanejšie