Denník N

Oslavy Cyrila a Metoda vyznievajú ako symbióza cirkvi a vlády, je to však prikrčený vzťah

V roku 1985 sa cirkev vzoprela komunistom. Dnes cyrilometodské slávnosti vyznievajú, akoby už táto cirkev neexistovala.

Prvé poriadne zaucho, ak nie rovno nakopnutie, dostal komunistický režim a hlavne jeho nedotknuteľná „verchuška“ na Velehrade v roku 1985. Bolo to masové a pre všetkých zúčastnených poriadne silné. Pre niekoho pozitívne, pre súdruhov veľmi nie.

Neočakávali síce nič dobré, ale to, čo prišlo, ich poriadne prekvapilo a dostali strach. Následne prišiel hnev a represie. Vypískaného súdruha ministra a vykrikovanie obrovského davu o náboženskej slobode – to dovtedy nezažili.

Ľudí nezastrašili ani páni s kamerami, ktorí celý čas usilovne filmovali. To si len eštebáci robili selekciu, aby bolo jasné, kto najviac vytŕča a komu zas treba odňať štátny súhlas, koho vyhodiť z práce alebo len postrašiť.

V kontexte s dianím v susednom Poľsku, kam opakovane zavítal pápež, bola táto manifestácia neposlušnosti súdruhom veľmi proti srsti.

Najlepšími svedkami o sile, ktorú toto prvé skutočne spontánne protirežimné zhromaždenie malo, sú jeho priami účastníci. Väčšina na to doteraz s radosťou spomína. Rozhodne nielen pre radosť z neistého súdruha ministra Klusáka. Velehrad bol silný aj po duchovnej stránke. To, čo tam bolo cítiť, bola sila viery a schopnosť zjednotiť sa proti úbohosti a prázdnote vládnuceho režimu. Cirkev tam bola taká, ako si ju mnohí želali. Živá a bez prázdnych fráz. Alebo živá aj napriek prázdnym frázam kontrastujúcim s realitou. S reálnymi skutkami.

Okrem slobody vierovyznania žiadali ľudia aj nových biskupov. Na Slovensku sa dočkali o štyri roky. Jána Sokola.

Cyrilometodské slávnosti a zhromaždenia máme aj teraz. Sotva tam však odznie niečo ako slová kardinála Špidlíka o Európe naplno dýchajúcej oboma stranami svojich pľúc. Dnes vyznieva prihlásenie sa k odkazu Cyrila a Metoda ako prázdna fráza.

Cirkev, ako ju bolo vidno na Velehrade, akoby už nebola. Áno, Velehrad sa odohrával v inej dobe. Okrem kardinála Tomáška a mimoriadne spornej postavy kardinála Casaroliho tam oficiálni cirkevní predstavitelia veľký priestor nedostali. Sila bola skôr na laikoch a, samozrejme, ľuďoch skrytej cirkvi.

Dnes je to o niečom inom. Dnes je cirkev viac vnímaná a videná práve cez oficiálnych predstaviteľov. A tí akoby žili v sklenených vežiach. Po tom, čo zo svojho stredu vypudili jediného, čo mal charizmu a silu osloviť verejnosť, sa niet čo čudovať, že oslavy vyznievajú skôr ako demonštrácia symbiózy medzi konečne jednotnou konferenciou biskupov a vládou. Vy nám posvätíte starých Slovákov a my ešte s odlukou cirkvi od štátu počkáme.

Ono to nie je ani symbiotický vzťah. Vyzerá to ako mierne prikrčený vzťah. Ak sa dnes biskupi k niečomu vyjadria, tak ešte tak k 6. Božiemu. Iné akoby nebolo. Podľa posledného listu, v ktorom sme sa dočítali, že odvolanie arcibiskupa Bezáka bolo kóšer, pápež vraj biskupom ďakuje za jednotu a vernosť. Nezastáva sa náhodou tento pápež chudobných a okrádaných? Nehodil by sa vo vernosti aspoň jeden list napríklad k Váhostavu? Asi nie.

Celkovo to vyznieva tak, že z takto pôsobiacej cirkvi by mal súdruh minister Klusák radosť. Ani cenzúru netreba.

Neviem, akú silu majú tieto dnešné zhromaždenia. Ale aby to zas nevyznelo až tak janičiarsky: nepopieram, že individuálny, silný, duchovný zážitok možno prežiť asi aj tam. Nezávisle od toho, či celebruje Sokol alebo Zvolenský a miništruje človek, čo si nevšimol November, prípadne predseda Matice slovenskej. (Všetci spolu – svorne z kopca.)

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie