Ako žijú vysokoškoláci: štyri mesiace voľno, päť dní sa učí len málokto

Ako žijú dnešní vysokoškoláci? Ako dlho sa učia na skúšky a koľko vyučovacích hodín majú za týždeň? Pýtali sme sa viac ako tridsiatich študentov z rôznych ročníkov, odborov a škôl, či je pre nich vysoká škola náročnejšia ako stredná a koľko času venujú učeniu.

Ak by sme mali opísať, ako sa učia študenti na zápočty a skúšky, výstižné je slovo nárazovo. „Počas skúškového obdobia sa učím sedem až osem hodín denne, počas semestra sa pripravujem denne priemerne hodinku,“ hovorí Hilda, študentka učiteľstva akademických predmetov – slovenský jazyk a literatúra a história na Univerzite Komenského v Bratislave.

Dominika je v treťom ročníku na filmovej vede – muzikológii na univerzite v Olomouci a hovorí, že mimo skúškového obdobia sa neučí takmer vôbec. „Ale aj tak sa väčšinu dňa venujem povinnostiam spojeným so školou – práca na festivaloch, písanie článkov, seminárnych prác.“

Bez rozmýšľania

Väčšina študentov sa počas bežného prednáškového obdobia učí dve hodiny denne. „Nezvyknem sa učiť každý deň. Sú dni, keď neurobím nič, a niekedy presedím nad projektom aj celú noc, ale priemerne sú to 2-3 hodiny,“ bilancuje Andrea, ktorá študuje Počítačové systémy a spracovanie dát na Masarykovej univerzite.

Nárazové učenie je problém, myslí si Jakub Jošt, ktorý prednáša na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. „Vysoká škola by mala slúžiť ako trenažér právnej argumentácie pod odborným vedením. Nárazové učenie vedie študenta k tomu, že sa sústreďuje na to, čo sa dá naučiť rýchlo, bez rozmýšľania.“

Študenti sa učia naspamäť text, čím získavajú schopnosť, ktorá nie je cenná ani v praxi, ani v akademickom prostredí. Jošt však dodáva, že len reflektujú, ako vysoká škola nastavila podmienky. Jedným z riešení je nehodnotiť nárazovo, ale priebežne. Aj tam však záleží na spôsobe. „Ak priebežné hodnotenie znamená tradičný model, kde jeden študent znudene číta referát odpísaný z učebnice a ostatní znudene počúvajú, pozitívny výsledok nepríde,“ hovorí Jošt.

„Nie je to v poriadku,“ reaguje na takýto systém učenia aj Andrej Findor z Fakulty sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského. Vidí to aj na záverečných štátnych skúškach. „Ľudia sa po troch a potom po piatich rokoch musia učiť telefónny zoznam z učiva, ktoré už absolvovali. To je pomýlené a scestné.“ Štátne skúšky v takejto forme by zrušil, stačila by obhajoba záverečnej práce.

Na University of York, kde študoval Jakub Goda, sa cez semester neučili na testy, ale čítali akademické texty, o ktorých na hodinách diskutovali.

„Forma pripomínala moderovanú diskusiu vedenú vyučujúcim. Ak si niekto predtým nič neprečítal, tak sa na diskusiách nechytal, zostal v pozícii tichého pozorovateľa. Rýchlo som pochopil, že to nemá veľmi zmysel.“

Najľahšie skúšky aj bez prípravy

Ako sa učia študenti na skúšky u nás? Na tie najľahšie niektorí vôbec, drzo skúšajú, či prejdú. „Na najľahšiu som sa učil nula minút a takých bolo viac,“ hovorí Matúš, študent poistnej matematiky na Univerzite Komenského. Na ľahšie mu príprava trvá do hodiny a pol, stredne ťažké zvládne za dve až štyri hodiny a na ťažké sa učí päť a viac hodín. „Najťažšia bola asi Matematická analýza 3. Bolo tam treba získať 60 percent bodov počas semestra a aj zo skúšky a učivo nebolo najjednoduchšie.“ Keďže ju robil na tretí termín, dovedna sa pripravoval asi 30 až 40 hodín.

Aj keď niektorí študenti napísali, že sa na ľahké skúšky neučia vôbec, väčšina sa učí niekoľko dní, teda menej ako týždeň.

„V priemere sú to dva až tri dni. Ak sa učím na skúšku z matematiky, musím si prepočítať veľa príkladov. Ak je to nematematická skúška, tak stačí, keď si prečítam skriptá a pozriem slajdy z prednášok,“ hovorí Marek, ktorý študuje informačné systémy na Fakulte informatiky a informačných technológií na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.

Niekedy sa medzi študentmi šíria skúšky z minulých rokov. „Skúšky sú síce každý rok iné, ale získajú tak predstavu o náročnosti a požiadavkách skúšajúceho,“ opisuje svoj systém učenia Marek.

Najťažšia bola pre neho Matematická analýza v prvom ročníku. Učil sa týždeň, od rána do večera prepočítaval derivácie, integrály, rôzne postupnosti a bifľoval sa naspamäť matematické definície a poučky. Nakoniec dostal C. Najľahšia bola angličtina, stačilo mu pol dňa.

U niektorých príprava trvá omnoho dlhšie. Radovan je v treťom ročníku na lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Na tú najťažšiu – anatómiu – sa učil päť týždňov. Na najľahšiu – ošetrovateľstvo – deň.

Sú aj opačné extrémy, keď študenti priznávajú, že im aj na najťažšie skúšky stačí hodina. „Najťažší predmet bol kulturologická propedeutika, pretože to boli banálne fakty zaobalené do definícií. Najviac súvisel so samotným odborom, práve preto pre mňa mal najmenší zmysel, pretože kulturológiu ako takú považujem celkom za pseudovedu,“ hovorí Natália, ktorá skončila prvý ročník Kulturológie na Univerzite Komenského. Tento odbor študovať nechcela. „Nebola som prijatá na inú školu, túto som mala ako poistku.“ Na skúšky sa často neučí vôbec. „V priemere sa učím desať minút.“

Študenti, ktorí si vybrali odbory zamerané na históriu, často spomínajú ako najťažšie novodobé a moderné dejiny. „Najťažšie boli Slovenské dejiny 20. storočia – pretože je pre mňa náročné naplno sa venovať niečomu, čo je pre mňa nezaujímavé,“ napísala Darina z Trnavskej univerzity.

Kritické myslenie a bolesť

Sú aj iné systémy skúšania a práce so študentmi, u nás skôr len výnimočne. Na obchodnej univerzite (Universita Commerciale Luigi Bocconi), kam chodil Ján Radolec, nie sú ústne skúšky. Profesori si pomáhajú testami alebo esejami, tie sú však len súčasťou celého hodnotenia. „Zhruba tretinu tvoril projekt, päťdesiatpercentnú váhu mala skúška a dôležitá bola aj aktivita na hodine,“ hovorí. Nemohlo sa stať, že by sa niekto na skúšku nenaučil a len išiel skúsiť šťastie.

Fungovalo to takto: študent celý semester pracoval v jednej skupine na piatich projektoch. S nimi sa stretával Radolec každý deň. „Na niektorých predmetoch hodnotili aj ostatní členovia skupiny, ako pracujem, takže som musel makať.“ Na hodine im vyučujúci vysvetlil teóriu, ktorú využili v projekte, a tak sa to aj naučili používať.

Kritické myslenie je však pre študentov na našich vysokých školách problém, lebo ich k nemu neviedli už na stredných školách, tvrdí Veronika Pizano, ktorá učila na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave. Žiaci na jej hodiny písali každý týždeň esej, ak by ich stredná škola viedla ku kritickému mysleniu, mohli mať náročnejšie úlohy – napríklad analýzy či debaty.

Pizano sa často stretáva s nezáujmom študentov, ktorí sa nespýtajú ani na dôvody zlého hodnotenia. „Ja im na takmer každej hodine opakujem – som tu pre vás, opýtajte sa ma kedykoľvek čokoľvek. Väčšinou sa len pýtajú, či bude dekanské voľno.“

Systém esejí využívajú aj školy v zahraničí. „Písali sme ju na takmer každom predmete v rozsahu 4-tisíc slov,“ opisuje Jakub Goda, ktorý študoval v Anglicku na University of York humanitné vedy.

Publikovanie akademických textov je to, čo by mala byť základná ambícia ľudí študujúcich podobný odbor, a to sa nás aj snažili naučiť,“ vysvetľuje.

 Háčik je v tom, že ak budeme chcieť, aby študenti viac samostatne pracovali a robili priebežné úlohy, tak to znamená aj väčšiu záťaž pre učiteľa, ktorý musí práce opravovať, upozorňuje analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Renáta Králiková. Dnes je pritom na vyučujúcich tlak, aby publikovali, čo znamená, že majú menej času na študentov. „Učiteľom treba pomôcť učiť, naučiť ich techniky, ako viac aktívne pracovať so študentmi. Je potrebné znížiť počet kontaktných hodín. Univerzity by mali odmeňovať aktívnych a kreatívnych učiteľov za to, že dobre učia, a toto by mala hodnotiť aj akreditačná komisia.“

Aj podľa Findora by sa mali na univerzitách viac rozprávať o samotnom učení. Napríklad navštevovať hodiny kolegov, dávať si spätnú väzbu či tipy, ako to robiť lepšie. „Učiteľ má príliš veľa povinností – musíme odučiť kurzy, urobiť výskum, publikovať a samotná metodológia vyučovania je treťo- – štvrtoradá. Čo je škoda.“

Veľa žiakov – horšie skúšky

Problémom skúšania je aj to, že je príliš veľa žiakov na to, aby ich jeden učiteľ mohol kvalitne vyskúšať – študentov na jedného vyučujúceho je veľa, tvrdí Findor z Fakulty sociálnych a ekonomických vied. „Ďalším problémom je, že niekedy mám sám problém študentov motivovať. Môžete vymyslieť najlepší spôsob skúšania, ale keď ľudia na tom nechcú spolupracovať, tak si nájdu spôsob, ako to obísť,“ hovorí. Skúša učiť aj cez projekty, tie však nenahrádzajú skúšku, ale sú súčasť hodnotenia. „Keď ich to baví, tak sa im lepšie pracuje, ako keby sa len naučili a reprodukovali to.“

Inak ako klasicky písomne a ústne skúšajú aj iné školy. „Zvyčajne sa predmet končí veľkou seminárnou prácou,“ napísal Jakub z verejnej politiky na Univerzite Komenského. Ak však majú skúšky, učí sa zvyčajne deň pred ňou a pri tých najľahších skúša, či prejde aj bez učenia. Na najťažšiu sa učil asi dva dni. „Išlo o Sociálne aspekty verejnej politiky, veľa faktov bez kontextu. Naozaj hnus.“

 Ideálne skúšky by podľa Pizano z UCM boli diskusie na určitú tému vo dvojici alebo v malých skupinách. „Počas toho by študent musel preukázať teoretické znalosti, ale aj schopnosť aplikácie do praxe.“ Keď učila, často dávala písomné testy, lebo mávala aj 120 študentov. Nebol to však klasický test: dostali problém – napríklad dôsledky dopingového škandálu na marketing osobnosti Lancea Armstronga, ktorý museli za hodinu a pol alebo dve hodiny vyriešiť. Mohli používať internet aj medzi sebou diskutovať. Riešenie zhrnuli v eseji.

Voľno majú aj 4 mesiace, aj väčšinu týždňa

„Problematický je už fakt, že čas, ktorý študent nestrávi v učebni, vnímame ako voľno. Vysoká škola pracuje s dospelým, samostatne mysliacim človekom. Opustením priestorov vysokej školy predsa človek neprestáva byť študentom,“ hovorí Jošt. Na kvalitných univerzitách je bežné, že seminár či prednáška slúžia len na upevnenie, lepšie uchopenie učiva, ktoré si študent naštudoval v predstihu, aby sa mohol sústrediť na problematické či nejasné pasáže učiva. „Tu si opäť dovolím zdôrazniť rolu pedagóga, ktorý by vhodne nastavenými sylabami a spôsobom výučby mal študenta k takejto samostatnosti viesť a dokonca ju vyžadovať,“ dodal.

V Anglicku, kde Goda študoval, mali kontaktných hodín málo. „Univerzita však ponúkala zaujímavý program nad rámec povinných hodín – konali sa diskusie, prednášky, akademici z rôznych univerzít chodili prezentovať svoje práce, potom k nim bola diskusia, sem-tam sa s nimi išlo na večeru, prípadne na pivo. Kto chcel, mal čo robiť väčšinu týždňa.“

Keby niekto chcel podobným štúdiom iba bezbolestne preplávať, tak sa to dá. „Zaujímavé je, že som nestretol nikoho, kto by k tomu takto pristupoval,“ hovorí Goda.

V Miláne mal Radolec školu každý deň v škole. „Bolo to ako plnohodnotná práca,“ hovorí. Keď nemal prednášky, tak so skupinou pracovali na projektoch.

Na Slovensku má len málo študentov školu každý pracovný deň. „V prvom ročníku to bol každý deň. V druhom štyri a teraz v treťom tri dni. To bolo v zimnom semestri a v letnom sme mali školu len vo štvrtok,“ vyratúva študentka učiteľstva akademických predmetov história, slovenský jazyk a literatúra na Univerzite Komenského.

Väčšina zo študentov napísala, že do školy chodia najviac štyrikrát do týždňa. V  lete študenti vysokých škôl môžu mať voľno aj štyri mesiace, stačí, ak urobia skúšky v skorších termínoch.

Brigádujú často v reťazcoch, prax v odbore veľmi nemajú

Čo teda robia študenti, ak neštudujú? Mnohí chodia na brigády, niektorí pracujú aj popri škole, viacerí však len v lete. „Počas semestra sa venujem iba škole, štúdium je náročné a zaberá veľa času. Pracujem iba počas prázdnin. Zamestnal som sa ako brigádnik v softvérovej spoločnosti na IT oddelení. Pomáhal som navrhovať a zavádzať interný dochádzkový informačný systém,“ napísal Marek, štvrták na Fakulte informatiky a informačných technológií na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.

Často však majú prácu, ktorá priamo nesúvisí s tým, čo študujú. „Dvakrát týždenne precvičujem jogu a tri až šesťkrát týždenne pracujem ako barmanka,“ napísala Lenka, ktorá prvý rok študuje psychológiu na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave.

Andrea zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, kde tretí rok študuje Bezpečnosť a kontrolu potravín, brigáduje v Kauflande, kde za týždeň počas semestra odpracuje zhruba 20 hodín.

Niektorí chodia na brigády, lebo ešte stále hľadajú, čo by chceli robiť: „Zaujímalo ma veľa vecí, a keďže ma škola príliš nenapĺňa, začal som sa venovať iným koníčkom. V rámci brigád to bol copywriting, angažoval som sa v študentskej organizácii a podieľal som sa na príprave rôznych akcií. Nič z toho však nesúviselo s predmetom štúdia,“ napísal Michal, ktorý študuje psychológiu na Prešovskej univerzite.

„Asi by mala byť prirodzená ambícia každého študenta, či už je to budúci sociálny vedec, alebo programátor, čím skôr začať pracovať na veciach, ktoré nie sú len do školy, ale sú reálne niekde využité,“ hovorí Goda.

Nie je si však istý, či by sa toto malo vyžadovať vo forme štempľa od zamestnávateľa a či by nebolo vhodnejšie, keby univerzitné prostredie radšej podporovalo podnikateľského ducha a motivovalo študentov rozbiehať vlastné projekty. „Bolo by výborné, keby z univerzít vychádzali motivovaní a ambiciózni ľudia, ktorí chcú trh práce tvoriť, nielen sa na ňom uplatniť,“ dodal.

Podľa analytičky Králikovej nemusia študenti pracovať priamo v odbore. „To, čo robia, by však malo byť užitočné pre formovanie ich odbornosti.“

Inak to bolo nastavené v Universita Commerciale Luigi Bocconi v Miláne, kde bol zo štyroch semestrov magisterského štúdia jeden povinná prax. „Ja som bol v L´oreal. A po skončení školy som tam ostal aj pracovať,“ hovorí Radolec.