Denník N

Z krčmy do paláca alebo Ako vznikajú galérie na Slovensku. Košická Šopa chcela vystavovať študentov, dnes ponúka oveľa viac

Ak ešte galériu Šopa nepoznáte, oplatí sa v nej zastaviť. Foto - archív galérie
Ak ešte galériu Šopa nepoznáte, oplatí sa v nej zastaviť. Foto – archív galérie

V košickej historickej budove vo Vitézovom dvore už piaty rok pôsobí galéria Šopa – umelecké centrum s ateliérmi, rezidenčným programom i tvorivými dielňami pre verejnosť.

V Košiciach v minulosti vzniklo viacero priestorov, kam ste si mohli zájsť na výstavu súčasného umenia. Zväčša však buď nevydržali dlho, alebo fungovali či dodnes fungujú len príležitostne.

Prípad galérie Šopa je iný. Dnes je už rešpektovanou adresou, no cesta k nej nebola jednoduchá. „Kedysi som mala veľké predstavy o tom, čo všetko tu budeme mať, ale som rada, že vôbec finančne a personálne zvládame to, čo tu už máme. Pamätám sa, že niekedy v roku 2016 som bola prakticky zmierená s tým, že je koniec,“ hovorí Petra Housková, jedna zo zakladateliek galérie.

Začínali výstavami kamarátov a blízkych umelcov zo svojho okolia, dnes tam nájdete aj umenie zahraničných autorov a ateliéry pre rezidentov.

Tím galérie však ostáva pri zemi. Vedia, že rovnako dôležité ako ambície sú aj vytrvalosť a skromnosť. Vďaka tomu sa im podarilo vytvoriť neveľké, no stabilné centrum pre umelcov so silným a vyváženým programom, aké Košice potrebujú.

Tím Šopa Gallery a organizácie K.A.I.R., ktoré sa delia o priestory v centre Košíc – Petra Housková, Tatiana Takáčová, Anna Mária Trávničková, Mirka Rybárová a Katarína Rybnická

Vstup do Šopa Gallery neďaleko Dómu svätej Alžbety. Foto – archív Šopa Gallery

Z vernisáže aktuálnej výstavy Roberta Gabriša. Foto – Martin Adamko

Z výstavy krakovského dua Emilie Kiny a Filipa Rybkowského – Innocent Eyes, Weak Arm. Foto – Tatiana Takáčová

Z krčmy do paláca

Vráťme sa však na úplný začiatok – do roku 2012. V tom čase Petra Housková s Viktorom Fehérom a partiou spolužiakov z vysokej školy už niekoľko rokov organizovali festival Street Art Communication, v rámci ktorého vznikali maľby na fasádach po celom meste.

Nemali však vlastný priestor, a keď plánovali akcie, schádzali sa len tam, kde to práve vyšlo. „Stále sme sa stretávali po krčmách. Povedali sme si, že by bolo fajn mať konečne niečo vlastné, kde budeme môcť spolu sedieť a pracovať,“ spomína Petra.

Onedlho na to už boli očarení nevyužívanými priestormi vo Vitézovom dvore – neogotickom paláci v centre mesta, len na skok vzdialenom od Dómu svätej Alžbety, ktoré patria cirkvi. „Priestory sme mali skoro zadarmo. Nemali sme vodu ani toaletu, pretože tie boli spoločné na pavlači, a v jednej miestnosti dokonca chýbalo aj kúrenie, ale aj preto bola cena priateľská, čo bolo dôležité,“ hovorí.

Nové pôsobisko

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie