Denník N

Bratislava kedysi: Do lesa sa chodilo v obleku a za známymi na korzo

Milada Nedavašková vyštudovala telesnú výchovu a neskôr ju učila na gymnáziu. Jej manžel Miroslav pracoval ako projektant chemických fabrík. Z práce chodievali na lyžiarske zájazdy na Chopok. Foto N – Tomáš Benedikovič
Milada Nedavašková vyštudovala telesnú výchovu a neskôr ju učila na gymnáziu. Jej manžel Miroslav pracoval ako projektant chemických fabrík. Z práce chodievali na lyžiarske zájazdy na Chopok. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na letnú Bratislavu si spomínajú ako na elegantné mesto. Chodili na zákusky z detskej cukrárne a na kávu do palmovej záhrady v hoteli Carlton. Rodení Bratislavčania Milada a Miroslav Nedavaškovci tento rok oslávili 82 rokov.

Pani Milada Nedavašková mala v roku 1943 desať rokov. Bývala pri Tehelnom poli v Bratislave a veľmi sa tešila z neďalekého kúpaliska. „Bol tam päťdesiatmetrový bazén s desaťmetrovou vežou,“ spomína. „Keď mi mama doniesla obed a videla, ako letím z veže dolu, skoro skolabovala,“ smeje sa.

Kúpať sa však chodila aj do Dunaja. Od Starého mosta sa spúšťala po prúde rieky desiatky metrov. Popri nej plával jej pes, ktorý ju odtláčal k brehu. Sestra pani Nedavaškovej mala o šesť rokov viac a namiesto plávania vo vode sa s kamarátkou plavili na dvojkajaku. Od lodeníc na Tyršovom nábreží až po Devínsky hrad.

Na nábreží, pri hoteli Devín, vtedy predával zmrzlinu cukrár z Balkánu Čazim Razim. Svoj obchod však nemal vysunutý do ulice, ako zmrzlinárne poznáme dnes. Schádzalo sa k nemu po schodoch. Tam sa vo veľkých nádobách s ľadom točila vanilková zmrzlina. „Bola vari lepšia ako šľahačka,“ zamyslela sa pani Nedavašková.

Rameno Dunaja, ktoré zmizlo

Kúpalisko Lido bolo jedno z najkrajších. Vybudovali ho už v dvadsiatych rokoch 20. storočia na petržalskej strane Dunaja. Dalo sa tu kúpať v bazéne aj na brehu rieky.

„Bola tam krásna pláž s okrúhlymi kamienkami. Keď okolo prechádzala loď, vliezli sme do vody, lebo vtedy boli na Dunaji vlny,“ popisuje pani Nedavašková.

Pred rokmi sa však dalo kúpať aj tam, kde už dnes nijaká voda nie je. Napríklad na Pečenskom ramene Dunaja, ktoré by teraz obmývalo Inchebu a ťahalo sa ešte kúsok hlbšie do Petržalky popri Viedenskej ceste.

S rodičmi a známymi chodili na výlety do Svätého Jura. „Kúpali sme sa v neďalekom jazere Šúr. Dnes už je to prírodná rezervácia,“ spomína pani Nedavašková.

Teraz s manželom Miroslavom najčastejšie chodia na kúpalisko Rosnička v Dúbravke.

lido4

 

Muži v oblekoch a ženy v klobúkoch

Na vychádzky a výlety chodila rodina pani Nedavaškovej „nad Štolverk“, teda k dnešnému závodu Figaro, a potom ďalej až k televíznej veži a skokanským mostíkom. „Bola tam veľká lúka, na ktorej sme si rozložili deky a hrávali volejbal. Mama tam často niesla aj celý obed,“ opisuje pani Nedavašková.

Nad Figarom stála reštaurácia s názvom Ahoj, kde hrávala hudba a dalo sa tam tancovať. Nedavaškovci však najčastejšie tancovali o hodný kus ďalej – v Umeleckej záhrade pri Dunaji. Po čase na jej mieste vyrástla galéria Umelka.

Prechádzky mladého Miroslava Nedavašku najčastejšie viedli na bratislavskú Kalváriu a odtiaľ do Horského parku.

„Turistika kedysi vyzerala inak. Ľudia sa obliekli do sviatočného obleku a išli do lesa,“ upresnil pán Nedavaška. „Moja mama von chodila len v klobúku, kabáte a s kabelkou,“ doplnila ho manželka.

Zákusky? Dobré a veľké

V Bratislave bolo veľa viech a barov, v ktorých sa často spievalo. Pilo sa najmä víno, sezónne burčiak a rampáš. Zo zákuskov sa maškrtilo na indiánkach, rakvičkách a krémešoch. „Najradšej som však chodil do mliečneho baru na korze,“ rozpamätáva sa pán Nedavaška. Nerobili tam len mliečne koktejly a pudingy, ale aj bryndzové halušky a šaláty. Na mieste legendárneho mliečneho baru je dnes McDonald’s.

Výborné zákusky piekli v detskej cukrárni na Hviezdoslavovom námestí. „Dobré a veľké,“ opisuje ich stručne pani Nedavašková. Na Štúrovej ulici sídlil cukrár Mišák, ľudia k nemu chodili pravidelne vo sviatočné dni.

„Nosila som krásne biele šaty z madeiry s véčkovým výstrihom a krátkymi rukávmi. Okolo pása som mala ružovú šerpu a na tom biely kabát,“ opisuje nadšená pani Nedavašková. „Bola to taká elegantná doba.“

Bratislavská smotánka sa po vojne schádzala v hoteli Carlton, kde sa podával čaj o piatej. „Pred rekonštrukciou tam bola krásna palmová záhrada so skleným stropom. Tam sme si chodili sadnúť aj zatancovať.“

horvath_053 1929

Korzujúci Bratislavčania

Po vojne sa v meste s priateľmi stretávali najmä na korze. „Vtedy sme nemali telefóny – keď sme sa niekde chceli stretnúť, museli sme sa dohodnúť aj tri dni vopred. Zvyčajne sme sa však našli doma alebo práve na korze,“ spomína pani Nedavašková. V takej podobe, ako existovalo kedysi, ho už dnes nenájdeme. V šesťdesiatych a sedemdesiatych pomaly zanikalo.

Pán Nedavaška si spomína ešte na jedno korzo – bolo na Poštovej ulici. „Tam sa vojaci stretávali so slúžkami,“ usmieva sa. „Z dediny sa kedysi do Bratislavy chodilo vypomáhať, aby sa dievčatá naučili mestské spôsoby, variť, piecť a opatrovať deti.“

Práve s korzom na Poštovej sa spájal aj jeden vtip. „Viete, prečo bola najmodernejšia armáda slovenská? Lebo každý vojak mal slúžku.“

Bratislava sa postupom času menila a každú chvíľu z nej mizli budovy bývalých tovární ako napríklad „káblovka“, kefová alebo tabaková továreň. Pani Nedavaškovej je tých budov ľúto. „Mohli byť kultúrnymi centrami. Bol to kus histórie, kde sa ľudia borili o každú skyvu chleba.“

Cez vojnu sa nezabávalo, ale utekalo

V Bratislave však Nedavaškovci nezažili len pekné chvíle. Pamätajú si na vojnu aj na bombardovanie mesta. „Cez vojnu nebolo nič,“ vraví pani Nedavašková.

Z kultúry v Bratislave zostali najmä kiná a muzikanti v pivničných viechach. „Ešte za prvého slovenského štátu robila sestrina kamarátka sekretárku ministrovi Tukovi a od neho vždy mala pár lístkov do divadla,“ spomína pani Nedavašková. Ju síce do divadla nebrali, doma však počúvala aspoň rozprávanie svojej staršej sestry.

Keď nebola kultúra, museli sa ľudia zabávať inak. „Behali sme, súťažili, kto urobí viac drepov. Ja som urobila najviac stodvadsať za sebou. Okrem toho sme hrávali ‚špačka‘. Špicatá šiška sa položila na jamku, udrelo sa po nej pálkou, šiška vyletela do vzduchu a nato sme ju museli čo najďalej pálkou odraziť. Niečo ako dnešný bejzbal.“

Keď cez vojnu bombardovali mesto, chodila pani Nedavašková s rodinou k známym, čo bývali nad reštauráciou Ahoj. Bývali totiž blízko kasární, odkiaľ bolo často počuť rachot, ktorý im niekoľkokrát vybil okná. „Mama zobrala tašku, kde mala doklady, peniaze, jedlo, deku a bežali sme tam hoci aj v noci. Lietadlá vtedy boli malé, lietali takpovediac v uliciach. Pamätám si na to ako dieťa. Vojny sa bojím stále,“ krčí plecami pani Nedavašková.

Manželia Nedavaškovci. Foto N - Tomáš Benedikovič
Manželia Nedavaškovci. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sokol a športová gymnastika

Pani Nedavašková chodila od piatich rokov do telocvičného spolku Sokol. Hrávala tam basketbal, plávala, v zime lyžovala a korčuľovala.

Základom pre všetkých však v tom čase bola športová gymnastika. Sokol už pred vojnou vychovával celé generácie. Miesto si našiel každý člen rodiny – starí rodičia aj malé deti.

Pri športe sa pani Nedavašková spoznala aj s manželom. Zahľadeli sa do seba na klzisku v roku 1950. Do 74 rokov spolu lyžovali. Pani Nedavašková dnes ešte stále chodí do Sokola. Pláva a cvičí ľahšie strečingové cvičenia.

V klube dôchodcov vybavuje divadelné predstavenia. Chodia spolu hrať petang a na wellness do Česka. Noviny si nekupuje, číta ich na internete.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie