Veľký román ukazuje, ako písať o slovenských stereotypoch bez trápnosti

Je to klasická slovenská rodina s klasickými slovenskými problémami. Mama je nezničiteľná optimistka, ktorá drie od rána do večera. Otec je na pohodovom dôchodku, na ktorom sa na všetko sťažuje a popritom číta akciové letáky.

Súrodenci sa rokmi odcudzili, hoci si boli v detstve a dospievaní najbližší. Jeden utiekol do hlavného mesta, druhý sa zamestnal v miestnej továrni a tretí sa totálne opustil. Vychovali ich rovnako, ale každý sa vybral iným smerom.

Od pozérstva k pokore

Martin je z nich najmladší a najskôr sa zdá, že rodičom spôsobil najviac bolesti. Nenastúpil na vysokú školu, ktorú mu vybrali, namiesto toho si zvolil divný odbor s názvom žurnalistika. Aká budúcnosť ho čaká, pýtali sa rodičia.

Martin sa od nich neskôr úplne odstrihol – prestal komunikovať, nechodil domov, nedvíhal telefón. Chcel nový život spoznávať po svojom.

Namiesto v novinách sa našiel v literatúre. Zamestnal sa v kníhkupectve, nakupoval najnovšie tituly, aby zapôsobil na kamarátov a hlavne na dievčatá. Ba čo viac – rozhodol sa, že napíše veľký román, ktorý zatrasie spoločnosťou. Prinúti ju uvažovať o komunizme, ktorý jeho rodičia velebia a najradšej by sa do toho obdobia vrátili.

Napísať knihu o literárnej tvorbe a typickej slovenskej rodine chce istú dávku odvahy a poriadny kus sebairónie. Peter Gärtner sa však na tú cestu vybral. Napísal Veľký román (vyd. Zumzum, 2019) a ukázal, že si možno uťahovať zo slovenských stereotypov, z pozérstva spisovateľov a zostať pritom pokorný. Nepodľahol panike z okolitého sveta, ale, naopak, s citom upozornil na jeho nedostatky.

Navyše svoj román rozšíril o odkazy na kinematografiu aj literatúru. Pozorný čitateľ tam nájde narážky na filmy Pedra Almodóvara či Woodyho Allena, ale aj na knihy Gabriela Márqueza či Milana Kunderu.

„Môže sa to javiť ako autobiografia, keďže hlavný hrdina je v mojom veku a tiež sa snaží napísať knihu. Ale zostať len pri tejto rovine by bolo ochudobňujúce,“ vysvetľuje Gärtner pre Denník N. „A hoci to je v jednej rovine aj kniha o tom, ako napísať knihu, tak zákonite sa tam museli zjaviť aj nejakí spisovatelia.“

Knihy si môže strčiť…

Martin najskôr získa grant na napísanie svojho diela. Názov má už premyslený. Bude sa volať okázalo Veľký román a bude to prvotriedna kniha. Postupne sa však ukazuje, že je to pomerne zložitá misia.

Martina vyhodí kamarátka z bytu, kde mal pobudnúť pár dní, ale nakoniec tam strávil mesiace. Prenasleduje ho vydavateľ, ktorému dlhuje peniaze za nedokončenú knihu. Na úteku zablúdi domov, kde sa roky neukázal. Prekvapenie rodičov strieda Martinova frustrácia, pokojné večere sa menia na hádky. Podmienky na písanie knihy sú neznesiteľné a Martin nenachádza pochopenie.

„Načo bude tú knihu písať? Bude ju jeho otec vôbec schopný prečítať? Pochopí jeho argumenty? Veď ako povedal, knihy si môže strčiť do riti. Aký má potom zmysel, aby Martin svoju knihu napísal? Dostane sa k tým, ktorí by ju mali čítať? Uvedomuje si naivitu a zbytočnosť svojho konania. Vo väčšine miest, podobne ako v tom ich, nie je ani len kníhkupectvo.“

Skoč do špajze po tri pivá

Gärtner sa však nevenuje len postave Martina. Postupne sa do popredia dostáva aj jeho zrobená matka, negatívne zmýšľajúci otec, brat alkoholik aj pubertálna neter. Všetci sú nositeľmi istých slovenských stereotypov.

Martinova matka má najskôr pochybnosti, či peniaze jej syn neukradol, a overuje si štipendiá a granty. Pomedzi to od svojho kolegu počuje, že Západ ich využíva na svoju propagandu, a má strach, že je do toho zapletený aj jej syn.

Martinov otec je klasický prototyp Slováka na dôchodku, ktorý sa s kamarátmi potľapkáva po pleci a narieka za obdobím komunizmu. V bratovi zas autor približuje bežný problém s alkoholizmom, ktorého svedkami sú deti na dedinských zabíjačkách alebo rodinných návštevách.

„Miloš si nepamätá nikoho, kto by v jeho okolí nepil. Žiadna rodinná slávnosť, svadba, pohreb, oslava menín a narodenín sa bez alkoholu nezaobišla. Deti od útleho veku robili ,čašníkov‘. ,Skoč do špajze po tri pivá. Dones