Denník N

Za Petrom Morvayom (1968 – 2020)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dnes vo veku 51 rokov zomrel náš kolega a priateľ Peter Morvay.

Zoznámili sme sa na diaľku. Žil vtedy v Szegede a odtiaľ písal pre české noviny a časopisy o Maďarsku.

Prvý jeho text som čítal v Respekte. Veľmi sa mi páčilo, ako o Maďarsku hovorí, a oslovil som ho. Dohodli sme sa, že pre nás začne písať. Mohlo to byť v roku 2001 a až doteraz písať neprestal.

Peter Morvay však dnes zomrel.

Pred dvoma týždňami skolaboval priamo v redakcii. Museli ho operovať, ale krvácanie do mozgu zastavili a dúfali sme, že sa vráti a bude znovu s nami. Jeho okuliare ležia aj teraz na stole.

Peter bol typický Stredoeurópan. Narodil sa do rodiny na južnom Slovensku, študovať išiel na vysokú školu do Prahy. Tam ho zastihla revolúcia. Bolo samozrejmé, že sa stal jej súčasťou. Zostal v Prahe. Začal pracovať pre ministerstvo zahraničných vecí a bol odborníkom na Maďarsko. V Prahe zostal aj po rozdelení republiky. Potom sa presťahoval do maďarského Szegedu.

Celý čas písal o Maďarsku, ale aj o Česku a Slovensku. Do novín a časopisov v Česku, Maďarsku a aj na Slovensku. Bol nepochybne jednou z najväčších autorít na tieto témy v celom regióne.

V roku 2003 sme za sebou už mali niekoľko textov, ktoré pre nás, vtedy ešte do SME, napísal. Telefonovali sme si. Skúšal som si od neho niečo objednať. Mal som tému a snažil sa ho presvedčiť, že by som ju potreboval na druhý deň. Peter text poslal o deň neskôr, bol raz taký dlhý a nakoniec sa ukázalo, že aj na inú tému. Zakaždým to však bolo fantastické čítanie, a hoci mal tendenciu písať stredoeurópskou gramatikou, obsah bol silný a zrozumiteľný.

Jedného dňa mi zavolal on. Oznámil mi, že sa sťahuje na Slovensko. Po Česku a Maďarsku je čas sa vrátiť na Slovensko. Chcel byť bližšie k rodičom.

Dohodli sme sa, že nastúpi do redakcie. Upozorňoval ma, že to bude iba dočasné, lebo on po čase pôjde ďalej. A tiež, že nie je zvyknutý na tempo denníka a sedenie v redakcii. Vydržal až doteraz. I keď nikto mi dodnes nedal toľko výpovedí ako on.

Keď sme zakladali Denník N, Peter neváhal ani chvíľu. Nerozmýšľal nad istotami a rizikami nášho razantného kroku. Bolo preňho samozrejmé, že chce písať naozaj slobodne.

Prechádzal sa po redakcii. Aj niekoľkokrát za deň sa prišiel opýtať, čo píšeme a čo by on mohol komentovať. Vždy mal ruku vo vrecku a štrngal s kľúčmi alebo drobnými mincami. Podľa toho som vedel, že ide, a nemusel som ani zdvihnúť hlavu od počítača.

Mal vestu, takú, čo by mohla byť rybárska, ale aj novinárska, a v lepšie dni, keď sme sedeli v krčme či kaviarni, si zapálil fajku alebo cigarku.

Stále mi sľuboval reportáž z fabriky na výrobu maďarskej salámy a referoval, na aký hrad a výstavu sa boli pozrieť so synom Tomášom.

Bol tvrdohlavý a zásadový spôsobom, aký sa len tak nevidí. Bol najprísnejším kritikom našich chýb a omylov. Trval na tom, že ak chceme my kritizovať iných, musíme byť prísni na seba.

Jeho tri životy – ten na Slovensku, ten v Česku a ten v Maďarsku – mu dávali nadhľad a odstup. Presviedčal nás, že by sme mali uvoľniť jazyk. Že v Maďarsku je oveľa uvoľnenejšia diskusia, že v novinách je viac obraznosti, humoru, ale aj príkrosti.

Bol veľmi prísny aj na seba. Uzávierky a rozsahy síce nikdy neboli jeho silnou stránkou, ale záležalo mu na tom, aby jeho texty boli presné a netuctové.

Bol našou bránou do sveta našich Maďarov. Rozumel im a nielen tým, že hovorili spoločným jazykom. Rozumel im až tak, že mu to mnohí nevedeli odpustiť.

Stalo sa to veľakrát: maďarskí politici, ale aj aktivisti, intelektuáli, jednoducho ľudia z verejného priestoru, hovorili v slovenských médiách celkom pekný príbeh. Peter potom napísal, ako hovoria v médiách maďarských. Fajka zhasla.

Jeho vlastní Maďari sa opakovane cítili urazene. Nevedeli pochopiť, ako môže odhaľovať tajomstvá skryté za bariérou jazyka. Mali pocit, že by mal byť s nimi.

On však vysvetľoval, že nemôže súhlasiť s klamstvami, podvodmi či trikmi. Že pravda je v tomto viac ako prináležitosť k menšine, ktorá si naozaj prežíva ústrky a ľahostajnosť.

Bol nešťastný, že Maďari na Slovensku žijú uzavretí vo svojej komunite, a preto si odpúšťajú hriechy, ktoré by Slovákom neodpustili. Nechápal, ako sa môžu uzatvárať a oberať tak o možnosť vykročiť mimo svojej zóny.

Presne tak to urobil on. Hrdý a odvážny Stredoeurópan.

Je smutné, že slovenskí Maďari v sobotu stratili svoje zastúpenie v slovenskom parlamente. Je tragédiou, že my sme dnes stratili Petra Morvaya, našu spojku a nádej, že si budeme rozumieť.

Úprimnú sústrasť Petrovej rodine, špeciálne rodičom a synovi Tomášovi.

Peter, ďakujem.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Slovensko

Teraz najčítanejšie