Štyri stotiny od civilizovaných hodnôt

Keď tak kráčam po lese znivočenom iba víchricou, a nie masakrami motorovou pílou, z ničoho nič mi zíde na um veta z knihy Antona Myrera: „Vy hajzli študentskí,“ povedala mohutná servírka s ústami ako George Washington (a hnala študentov z podniku, lebo chceli čistý príbor).

Nič sa nestalo, len sa zrazili dva svety: ten, ktorý takzvaná sociálna demokracia volá skutočným, s vtedajšou, prepytujem, kaviarňou. Ak dnes podaktorí vidíme oblohu zamračenú, je to preto, lebo nám normálne, demokratickým spôsobom poslali naše hodnoty do hája zeleného. Nič menej a nič viac.

Účelom bolo „nedovoliť kvôli hodnotovým veciam, aby Smer vládol s fašistami“. Ako keby aj to nebolo hodnotové. Rebríčky hodnôt fašistov sú dostatočne známe a nepokladáme ich za civilizované. Inak osemnásť percent voličov netrápi, že ich idoly majú krv na rukách, lebo zorganizovali taký rozklad štátnych inštitúcií, až sa osoby žijúce dlhodobo v režime beztrestnosti napokon nazdali, že môžu siahnuť na hodnotu najvyššiu.

Pritom aj hodnoty, o ktorých bola explicitne reč, sú dlhodobo v dokaličenom stave. O zúfalstve LGBT ľudí po tomto víkende škoda hovoriť. Treba dúfať, že tretina slovenských obcí nedopadne ako tretina poľských obcí, ktoré sa vyhlásili za zóny bez LGBT, lebo rovnakú akciu hravo zvládneme aj my, stačí ju v tomto ovzduší správne zorganizovať. Pochod „za“ ich „život“ nebude.

Máme problém odmietnuť násilie na ženách a opäť sa nám nadzvukovou rýchlosťou vzdialil moment, keď tak konečne učiníme. Azda to bude ešte v tomto storočí, inak prídem niekoho strašiť. Osudy Istanbulského dohovoru totiž sledujem dlhodobo – nie je to nič iné ako prevencia násilia na ženách a domáceho násilia a boj proti nim. Nič iné. Nič iné. Stačilo? Nie. Odkiaľ viem? Matovič povedal.

Obsahy nabalené na Istanbul patria medzi najkrajšie hoaxy vôbec. Akože všetko by bolo fajn, len nie „podsúvať tam, že sa ráno zobudíte a poviete si, či ste muž, alebo žena“. Nič také tam nie je. „Tak mi dajte sem ten dohovor. Medzi riadkami to tam je.“ Hotovo. Vôbec nezáleží na tom, čo je pravda, ale čo povieš, však?

Čo keby sme si to konečne prečítali? „Nepoznám presné znenie,“ povedal Andrej Kiska (možno tým myslel nejakú konkrétnosť, nie to, že nečítal celý dohovor, ťažko povedať). No nerozdeľujme spoločnosť.

V čase lynčovania černochov americký senát nebol schopný prijať zákon, ktorým by tieto obludnosti zakázal, ani na takmer dvesto (!) pokusov. Ospravedlnil sa za to v roku 2005. Tých takmer dvesto pokusov, z ktorých až tri prešli Snemovňou reprezentantov (potlesk), sa konalo v prvej polovici dvadsiateho storočia – sťaby predvčerom. Ako to vyzeralo, si dnes na Slovensku vieme živo predstaviť. Jednoducho bolo milión rôznych proti, aby sa nerozdeľovala spoločnosť. Naši rovesníci v roku 2105 nebudú chápať, že sme odmietli odmietnuť násilie.