Jazdil so Saganom: Porážal nás aj na starom bicykli od sestry

Michal Procner začal s cyklistikou v trinástich rokoch a neskôr sa prepracoval až do reprezentácie, kde po boku Petra Sagana strávil dva roky na pretekoch po celej Európe.

V devätnástich rokoch za ním prestúpil do Dukly Trenčín, následne však dostal od lekárov pokyn na rok s pretekaním prestať. K profesionálnej cyklistike sa už nevrátil, dnes trénuje mládež v materskom klube CK MŠK Žiar nad Hronom.

„Podarilo sa mi ho poraziť len raz, v časovke, týždeň po tom, ako sa stal majstrom sveta na horskom bicykli,“ spomína dnes na Sagana niekdajší súper a reprezentačný kolega. „Samozrejme, že som mal veľkú radosť. Hoci sme boli len juniori, už vtedy to bola osobnosť.“

Bol pre teba niekto väčším konkurentom?

V tom čase nie. Sagan bol o rok starší a mojou hlavnou motiváciou bolo čo najviac sa mu priblížiť. Postupne sa mi to ako-tak darilo, aspoň do tej miery, že hoci som ho neporážal, dokázali sme rovnocenne pretekať, a neskôr som mu mohol pomôcť v spoločných reprezentačných pretekoch.

Už odmalička sme vedeli o jeho talente. Preteky mieru, prestížne medzinárodné preteky juniorov, vyhral, aj keď bol vekom stále len kadet. Zbieral jedno prvenstvo za druhým a vyčnieval nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Na Svetovom pohári odišiel spolu s Kwiatkowským celému balíku a nemali sme šancu dobehnúť ich. Už to boli isté signály do budúcna. A to stále hovorím len o ceste.

 

V teréne to bolo ešte výraznejšie?
Jednoznačne. Poraziť ho na horskom bicykli bolo nemožné.  Jazdieval aj na motorke, mal dobrú výkonnosť a skvelú techniku. Sledovať to, akým spôsobom „žehlil“ terén, bolo neuveriteľné.

V tom čase sme boli juniori, a preto sme v pretekoch horských bicyklov štartovali až za mužmi s istým časovým odstupom, približne 3 až 5 minút. Pre Petra to však nebol dostatočný hendikep. Od štartu nám ušiel a ako sme sa neskôr dozvedeli v cieli, preštrikoval sa dopredu, dostihol aj najrýchlejšieho muža a ešte aj jemu nadelil. To bolo dovtedy nemysliteľné.

Jedna príhoda hovorí za všetko. Prišli sme na preteky do Senca a Sagan spomínal, že čaká na bicykel od sponzora. Ten mu však pred štartom nestihli doručiť, a tak musel improvizovať. Na štart priniesol starý všedný bicykel pripomínajúci tie, ktoré si kúpite za pár eur v hypermarkete hneď vedľa potravín. Ak si spomínam správne, mal názov Turbo (alebo niečo podobné) a mal ho požičaný od svojej sestry. Stál som vtedy vedľa neho a tak mu vravím, či si z nás už naozaj uťahuje a či chce s týmto pretekať. On však iba niečo zažartoval a išlo sa. Samozrejme, po štarte sme ho ani nevideli, na starom Turbe obehol aj mužov a suverénne zvíťazil.

Horské bicykle ho vždy priťahovali viac a aj keď sme prešli k mužom do Dukly, stále jazdil viac v teréne. Potom ho postavili na cestu a ukázal sa. Cyklistika je taká – skutočne sa začína až u mužov, tam sa ukáže, kto na čo má. A Sagan na to mal.

Vyčnieval okrem výkonov aj povahou?

Svojím spôsobom áno. Vždy bol čímsi špecifický a svojský. Nikdy sa ničoho nebál – čo mal na srdci, to povedal na rovinu. Nám, súperom, trénerom, všetkým.

Keď si povedal, že zvíťazí, tak zvíťazil, keď povedal, že dnes bude oddychovať, tak oddychoval. S chalanmi sme sa najprv smiali, keď hovoril, že dnes nepreteká, ale dodržal to. Skratka vypol a do cieľa prišiel štyridsiaty. Prípadne keď bolo zle, tak preteky zabalil. Ale mohol si to dovoliť – bol najlepší a vždy bol tímovou jednotkou.

Na druhej strane, keď si povedal, že ide naplno, tak vedel isť úplne na doraz. Spomínam si na to, keď sme ako kadeti pretekali na Pretekoch mieru najmladších. V pretekoch sme dvakrát stúpali na kopec Hartinkov, ktorý je známy extrémnou náročnosťou. Sagan tu zvíťazil, no v okamihu, ako došiel do cieľa, ľahol si na cestu a zaspal. Priamo tam, tesne vedľa cieľa. Tak sa dokázal vyčerpať.

Bolo to dôležité víťazstvo a asi práve to bol moment, keď sme si ho začali všímať omnoho pozornejšie.

Nedával svoju prevahu najavo aj mimo pretekov?

Ani nie. Nikdy sa nesprával povýšenecky. Samozrejme, ľudia sú rôzni, a ak bol niekto neprispôsobivý a správal sa divne, tak mu to povedal. Takisto nechýbalo klasické doberanie a hecovanie – to však v rámci správnej športovej partie funguje vždy. Že by sa k niekomu správal tak, že „ty si nula a ja som niečo“, také sa nestalo nikdy.

Navyše vždy, keď sa zadarilo, vedel to doceniť. Poďakoval sa a rozdelil výhru rovným dielom. Uvedomoval si, že cyklistika nie je individuálny šport. Bez tímovej pomoci sa dá dobrý výsledok dosiahnuť len ťažko.

Keď ste boli juniori, napadlo vám vôbec, že by raz mohol pretekať na Tour de France?

Občas som mu hovoril, že by to raz mohol dosiahnuť až tam. On však také reči príliš nepočúval. Bolo to skôr akési mladícke snívanie, vedeli sme, že je to veľmi dlhá cesta. Navyše, obaja sme si uvedomovali, že Slovák musí byť o triedu lepší ako pretekár z cyklisticky vyspelej krajiny, aby si ho všimli.

Veď nakoniec, ani jeho cesta do Tour nebola ľahká. Napriek tomu, že mal vynikajúce výsledky, išiel do Dukly Trenčín, nie do zahraničia. Až keď sa vďaka horským bicyklom dostal do Cannondale, tak sa to otočilo.

Existuje pre cyklistu väčšia záťaž ako Tour de France?

Zrejme nie. Sám si to neviem stopercentne predstaviť. Ako juniori sme jazdili maximálne päťdňové etapáky a na ich konci prišlo úplné vyčerpanie. Absolvovať niečo podobné tri týždne po sebe musí stáť množstvo sebazaprenia a energie.

Naučil vás niečo čas strávený so Saganom?

Určite ma to v niečom ovplyvnilo. Peter mal už vtedy Polar, ktorý mu zaznamenával odjazdené kilometre a náročnosť terénu, a z toho, čo som videl, bolo poznať, že absolvoval výrazne dlhšie tréningy v náročných kopcoch.

Kým my sme s trénerom skôr preferovali intenzitu, on jazdil pomalšie, ale dlhšie tréningy v náročnejšom teréne. Práve to som od neho odpozoroval a svojich zverencov sa snažím čo najviac dostať do kopcov. Tam sa profiluje skutočný cyklista.

Je efekt Saganových úspechov poznať aj na strednom Slovensku?

Samozrejme, to sa nedá prehliadnuť. Počas tréningov stretávame na cestách niekoľkonásobne viac cyklistov. Mnohí v dresoch Liquigas, potom Cannondale, najnovšie Tinkoff-Saxo. Záujem rodičov je tiež väčší a vzrástla aj úroveň pretekov. Na štarte je 70 detí, to tu v minulosti nebolo. Je príjemné niečo také sledovať, snáď to bude takto ďalej pokračovať.