Nefoťte moje auto, foťte ich, nech to svet vidí! Druhý deň s utečencami na turecko-gréckom pohraničí
Päť hodín v zajatí, tri hodiny intenzívnej streľby, pár uplakaných mužských očí, utopený plyšák a nepremokavé plachty za dvadsať eur. Bilancia ďalšieho dňa na turecko-gréckej hranici.
Akoby sa pár metrov pred nami odohrávalo drsné športové stretnutie. Stojíme za zábradlím, vojaci a polícia nás nepúšťajú ďalej, ale dobre vidíme, ako sa muž v spotenom krvavom tričku snaží prebiť cez kordón tureckých ozbrojencov.
Ľudia okolo nás ho povzbudzujú, na diaľku mu radia a zatínajú päste. Hrozia nimi celému svetu. Krik, plač, zmätok a vzrušený dav utečencov, ktorí sú každým dňom stále viac odhodlaní bezhlavo sa vrhať proti ostnatým drôtom a hlavniam, robia svoje. Muž sa vytrhne dezorientovaným policajtom a uteká do bezpečia.
Slzy ľútosti, nie nenávisti
Volá sa Said Rachman a pokúsil sa tak ako každý deň tisíce iných utečencov prekonať turecko-grécku hranicu. Keď bol zahnaný nekompromisnými gréckymi strážcami európskeho bezpečia, chcel sa vrátiť späť – na stanovište vzdialené asi 500 metrov od samotnej „čiary“, kde na tureckej strane táboria utečenci.
Čakajú v rade na svoju príležitosť.
Lenže o ich osude teraz rozhoduje turecká polícia. To ona určí, akú porciu utečeneckého tlaku Grékom práve pošle. Niekedy sú to matky s deťmi, inokedy mladí chlapci, občas pustí k hranici celé autobusy, inokedy musia ísť muži s batohmi a vakmi po menších skupinách a pešo.
Po zúrivom, väčšinou prehratom boji potom mnohí ako zbití psi prichádzajú späť. Sú nahnevaní a z očí im sršia blesky nenávisti. Prejde málokto.
V očiach Saida Rachmana sú slzy. Skôr ľútosti než nenávisti. Keď je v bezpečí „svojich“, teda v skupine sýrskych a afganských utečencov, zhlboka sa nadýchne.
„To je tvoja krv?“ spýtame sa ho.
