Kulturologička: Spoločnosť uprednostňuje ženy trpiteľky, mojimi hrdinkami sú slobodné matky

Do knihy Kvapky na kameni napísala niekoľko príbehov slovenských hrdiniek. Ako vraví, v ich životopisoch sa snažili podchytiť najmä momenty inšpirujúceho hrdinstva. „Pretože hrdinami a hrdinkami sa nerodíme, ale stávame – za istých okolností alebo v konkrétnej situácii,“ vysvetľuje Monika Kapráliková v rozhovore pre magazín Silné ženy, ktorý práve vydal Denník N.

V knihe ma oslovil príbeh spisovateľky Hany Gregorovej, ktorá je považovaná za prvú slovenskú feministku. Keď v roku 1912 vydala svoju prvú knihu Ženy s krátkymi prózami o ženských osudoch, Svetozár Hurban-Vajanský si pred ňou na ulici odpľul. A pritom bol synom prvej slovenskej herečky Anny Jurkovičovej. Ako si vysvetľujete jeho postoj?

Hana Gregorová sa za feministku dokonca označila sama, čo bolo v tej dobe samo osebe hrdinským činom. Keď mala v roku 1913 prednášku v Živene, v ktorej rozprávala o krajinách, kde sa ženy vzdelávajú a pracujú, mnohých pobúrila. Patrila k novej generácii slovenských žien, nebála sa otvorene rozprávať o tom, o čom si Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová len opatrne písali. Vajanský už v tom čase poznal feminizmus, spájal si ho však najmä so sufražetkami, o ktorých čítal v správach zo zahraničia. Bál sa, že feminizmus môže ohroziť nielen mužov, ale aj slovenské národné hnutie. Muž a žena by už svorne nebojovali proti národnostnému útlaku. Samotný feminizmus bol hrozbou pre patriarchálny model, a tak ho častovali aj tým, že je „proti Bohu a prírode“. Bohužiaľ, z istých kruhov to počúvame dodnes rovnako ako to, že ako ženy nie sme predisponované na niektoré činnosti. No hoci sa Gregorová označila za feministku, v skutočnosti nešla tak ďaleko, aby priamo žiadala volebné právo pre ženy. Hovorila skôr o všeľudských právach žien. O možnosti rozhodovať o svojej vlastnej budúcnosti, aby sa ženy mohli vzdelávať a pracovať a neboli tak odkázané na to, že sa o ne postará otec, manžel alebo brat.

Aj v klasických dielach slovenskej literatúry nachádzame ženy matky, ženy múzy, ženy ako verné podporovateľky svojich mužov, no len výnimočne silné samostatné hrdinky.

Literatúra odrážala realitu a ženy vtedy ani nemohli byť samostatné. Musel sa o ne postarať otec alebo manžel, vyplývalo to dokonca zo zákona. Platilo prísne rozdelenie na vonkajšiu sféru muža a vnútornú sféru ženy. Muž bol ten, kto zabezpečoval rodinu, a žena bola tá, ktorá sa starala o rodinu a všetkých v domácnosti, či už išlo o deti, rodičov, alebo svokrovcov. V polovici 70. rokov 19. storočia sa situácia žien trochu zmenila. Po dosiahnutí plnoletosti, čo bolo vtedy 24 rokov, už nespadali pod takzvanú „otcovskú právomoc“ a až do momentu, kým sa nevydali, zostávali právne samostatné. Malo to však aj odvrátenú stranu – zakúsili ju vtedy, keď sa im nepodarilo nájsť dostatočnú obživu. V rodine sa o ne nakoniec predsa len postarali, no ak v nej neboli dobré vzťahy, nemuselo to tak byť. A ani pocit, že ste len na príťaž, nebol dvakrát príjemný.

Zostať starou dievkou bola vtedy hanba, no niektoré ženy predsa len dobrovoľne uprednostnili vzdelanie a prácu. Museli sa tak vzdať šance mať rodinu?

Áno. Na tú dobu to bolo tiež svojím spôsobom hrdinstvo. Napríklad Božena Slančíková-Timrava sa nikdy nevydala a rovnako ani prvá slovenská botanička Izabela Textorisová. Radšej si žili svoje presvedčenie, než aby sa vydali za niekoho, kto by im neumožnil venovať sa tomu, čo ich najviac napĺňalo. Treba povedať, že ako prvé sa ženskými otázkami začali zaoberať ženy, ktoré boli dcérami alebo partnerkami osvietených evanjelických kňazov alebo učiteľov, ktorí im nebránili vzdelávať sa a byť aktívne. Neboli to teda úplne bežné ženy. Aj v knihe Kvapky na kameni máme príbeh Maríny Hodžovej, ktorá vzdelávala iné ženy, hrala divadlo, prispievala do časopisov. Bola dcérou slovenského buditeľa Michala Miloslava Hodžu, ktorý bol evanjelickým kňazom a ktorému ako prvorodená dcéra pomáhala. No keď sa vydala, z verejného života sa úplne stiahla.

Zaslúžili sa aj tieto „nenápadné“ slovenské ženy o to, aby sa v roku 1920 v Československu uzákonilo volebné právo pre ženy?

Viaceré k tomu svojou prácou a úsilím kliesnili cestu. No ženská rovnoprávnosť sa u nás v medzivojnovom období prejavila hlavne vďaka tomu, že Československo vzniklo na báze demokracie, teda rovnosti všetkých občanov bez rozdielu. Volebné právo pre ženy nebolo vybojované dlhým procesom, na ktorého konci by si niekto uvedomil, že si ho ženy zaslúžia. Bol to pomalý proces prijímania a zvykania si na túto ideu. A ak sa o nej tesne pred prvou svetovou vojnou uvažovalo, tak skôr s ohľadom na zväčšenie národnej voličskej základne, menej už z presvedčenia o rovnosti pohlaví.

Bol nejaký rozdiel medzi ženským hnutím v Česku a na Slovensku?

To naše bolo vo svojich požiadavkách oveľa miernejšie. Hlavnou požiadavkou bolo ženské vzdelávanie, tak aby ženy mohli ďalej rozvíjať materčinu, literatúru a v národnom duchu vychovávať svoje deti. Ženská otázka na Slovensku len málokedy prekročila hranice potrieb národného hnutia. Bola teda veľmi špecifická a za volebné právo, ktoré sme dostali pred 100 rokmi, vďačíme hlavne demokracii. Vznikla republika, boli prijaté zákony, ktoré prisúdili právo voliť všetkým, bez ohľadu na pohlavie, vzdelanie či majetkové pomery.

Samotné ženy teda k tomu neprispeli?

Samozrejme, že prispeli. Otváraním tém, aktivizáciou. Bol to nevyhnutný vývoj, ale nebyť nástupu demokracie, asi by to trvalo oveľa dlhšie. Boli sme jedným z prvých štátov, kde sa uplatňovalo volebné právo žien.

Čo sa ešte vznikom republiky pre ženy zmenilo?

Demokratický režim medzivojnového obdobia zaviedol civilný sobáš, čím umožnil ženám, aby sa mohli v prípade potreby súdne rozviesť, teda nielen odlúčiť „od stola a lože“, ako to bolo predtým. Ponechával však v platnosti zákony spred vzniku nového štátu, ktoré sa týkali manželstva a rodiny. Zostala v platnosti otcovská právomoc, otec a manžel tak mohli naďalej rozhodovať o tom, či žena môže alebo nemôže pracovať a podobne. V obidvoch častiach republiky pretrvával duálny právny systém aj v tejto oblasti: na Slovensku zostali v platnosti uhorské a v Česku a na Morave ríšske práva. V praxi sa často stávalo, že žena sa síce mohla realizovať, študovať, mohla voliť a byť volená, ale v momente, ako sa vydala, prechádzala do roly, ktorá sa od nej očakávala, a tou bol domáci život a výchova detí. Stále sa tu stretávali tieto dva svety.

Ako to vyzeralo?

Demokracia síce ženy na jednej strane oslobodila, no na druhej strane ich ponechala v tradičnom nastavení domáceho života. Aj preto platilo, že keď sa žena vydala, na druhý deň rozviazala pracovný pomer, pretože starostlivosť o jej zaopatrenie prevzal oficiálne jej muž. No už aj v tomto období sa objavujú prvé ženy, ktoré sa cielene venujú vlastnej kariére. Dovtedy bola žena zamestnaná skôr z núdze, keď sa nevydala a musela sa o seba postarať. No v medzivojnovom období si už niektoré cielene budujú kariéru a rozhodujú sa medzi materstvom a prácou. Zmenilo sa nastavenie niektorých profesií, napríklad učiteliek, pre ktoré konečne prestala platiť povinnosť celibátu.

Čo v tomto smere priniesol slovenský štát?

Žena prišla aj o tých pár vymožeností, ktoré získala v medzivojnovom období. Ešte viac sa zdôrazňoval model ženy matky. Ženy vtedy ani nemohli pracovať, iba ak to bolo naozaj nevyhnutné a ak boli v tej práci nenahraditeľné. Doba potrebovala, aby boli doma.

Mali ženy v tom čase aj nejaké svoje hrdinky?

Práve preto, že boli tlačené do určitej roly, aj vzory pre ne určoval režim a museli byť v súlade s ním. Neboli to vzory, ktoré by si ony prirodzene vyhľadali alebo ktoré by prirodzene pritiahli ich rešpekt a úctu, ako to býva u skutočných hrdiniek.

Po vojne socializmus nastolil model ženy, ktorá má byť aj dobrá matka, aj dobrá pracovníčka. Ženy mohli byť hrdinkami akurát tak socialistickej práce.

A pritom aj v práci boli stále podhodnotené. V platoch vládla veľká disproporcia. Zdôvodňovalo sa to tým, že muži vynakladajú väčšiu fyzickú silu, takže aj ich finančné ohodnotenie musí byť vyššie. Paradoxom socializmu je, že vďaka prijatiu zákona o rodine z roku 1949 žena konečne získala rodičovské práva, ktoré dovtedy nemala, pretože aj v Československu sa aplikovali staré nariadenia o rodine. Napríklad muž mohol pre prípad svojej smrti určiť iného poručníka pre svoje deti než svoju manželku a ich matku. Zákonom z roku 1949 ženy konečne získali rodičovské práva – zrovnoprávnil ženy s mužmi na úrovni manželského a rodinného života.

Ako sa zmenila úloha ženy matky?

Materstvo zostávalo aj počas socializmu len súkromnou sférou ženy, a hoci pracovali obaja, muž na starostlivosti o deti nijako neparticipoval. Zachovával sa patriarchálny model, podľa ktorého muž domáce práce nevykonáva, pretože sú ženské. A pritom žena musela často ešte aj vystáť rady na potraviny! Štát síce dal žene možnosť pracovať a realizovať sa, ale bez toho, aby jej ubral z povinností doma. Je pravda, že jasle aj škôlka boli vtedy zdarma, no otázkou je, či naozaj bolo potrebné odtrhnúť polročné dieťa od matky len preto, aby sme ju mohli znova zapriahnuť pri budovaní štátu. A potom sa deti rýchlo podchytávali rôznymi organizáciami, ktoré ich mali vychovať v duchu, ako to režim potreboval.

Aké boli vaše ženské hrdinky z detských čias?

Keď nad tým premýšľam, tak mi napadá, že sme v detstve veľa hrdiniek vlastne ani nemali. Pamätám si akurát na sovietske kozmonautky Valentinu Tereškovovú a Svetlanu Savickú. Tereškovová bola prvá žena vo vesmíre a Savická ako prvá vystúpila do voľného priestoru a robila experimenty so zváraním.

Dievčatá vtedy zvykli mať za vzor svoju mamu alebo učiteľku. Nie je na tom nič zlé, no nesvedčilo to o tom, že sme nesnívali, ako zmeníme svet a zapíšeme sa do dejín, nesnívali sme vo veľkom?

My sme ani neboli vychovávané k tomu, aby sme vynikali, ale aby sme slúžili idei a vlasti. No zároveň aby sme nevytŕčali. Nemali sme prečo meniť svet, pretože to, ktorým smerom sa bude náš svet uberať, určovala strana. My sme len mohli pomôcť to napĺňať. Aj vtedajšie idoly nás mali viesť práve k takému zmýšľaniu. Samozrejme, ak by som veľmi chcela byť kozmonautkou, asi by som sa o to pokúsila. No viac ako moje reálne schopnosti by režim zaujímal skôr môj kádrový posudok. Veď nakoniec aj Tereškovovú nevybrali preto, že bola najlepšia, ale pretože pochádzala z malej dediny. Rozhodujúce vtedy nebolo to, či niečo viete, ale či máte správny robotnícky pôvod a dobrý kádrový posudok.

Koho považujete za hrdinu alebo hrdinku dnes?

Myslím si, že rôznych vzorov je dnes veľmi veľa a nie je dobré sa upínať len k jednému. Mohli by sme hovoriť o hrdinkách v športovej oblasti, bojovníčkach za práva žien, vedkyniach… Mali by sme si však všímať aj malé hrdinstvá všedného dňa. Pre mňa osobne sú najväčšími hrdinkami slobodné matky alebo rozvedené ženy, ktoré musia uživiť deti z jedného platu, lebo nedostávajú žiadnu podporu od bývalého partnera. Hrdinkami sú pre mňa aj rómske omamy, ktoré s pomocou združenia Cesta von pomáhajú deťom ostatných rómskych mám. V extrémne chudobných podmienkach sa snažia o to, aby sa štartovacia čiara týchto detí, ktorá je hlboko pod nulou, aspoň trochu priblížila nule. To je pre mňa naozajstné hrdinstvo.

Prečo ich potom spoločnosť nevníma ako hrdinky?

Lebo u matiek samoživiteliek sa ešte stále to, že zostali samy, často považuje za ich zlyhanie. Spoločnosť stále uprednostňuje trpiteľský vzor ženy, ktorá všetko vydrží. A pritom to, keď ženy musia samy utiahnuť starostlivosť o rodinu, ktorú však založili dvaja, nie je žiadne zlyhanie, ale, naopak, hrdinstvo. A to isté sa týka omám. Mnohí dnes stále uvažujú v intenciách toho, že si Rómovia za situáciu, v ktorej sa nachádzajú, môžu sami. Lenže oni nemajú šancu dostať sa z nej bez našej pomoci. Je to nekonečný bludný kruh extrémnej chudoby.

Väčšina žien stále znáša dvojitý záprah – prácu aj druhú šichtu v domácnosti. Môžu sa tak cítiť skutočne rovnoprávne s mužmi?

Domnievam sa, že s generáciou dnešných tridsiatnikov sa tá situácia konečne trochu mení, hlavne ak sa rozprávame o mestskom obyvateľstve, kde už muži preberajú časť prác v domácnosti. Mentálna záťaž starostlivosti o rodinu však väčšinou stále zostáva na žene – musí myslieť na to, kedy ísť s dieťaťom k lekárovi, čo riešiť v škole, plánovať veci okolo domácnosti. Ešte stále nie sme tam, kde by sme mohli a mali byť. Sme si síce pred zákonom rovní, ale zostáva nerovnosť v súkromnej aj spoločenskej sfére. Ženy s rovnakým vzdelaním a skúsenosťami dostávajú za tú istú prácu menej peňazí ako muži, veľkým problémom je stále násilie. Mnoho žien zostáva s tyranom len preto, že sú od neho ekonomicky závislé. Stretávame sa ešte stále s relativizáciou a sekundárnou viktimizáciou obetí násilia alebo žien, ktoré poukazujú na porušovanie práv napríklad pri pôrodoch. Tých príkladov je, bohužiaľ, ešte dosť.

Pôsobím v neziskovej organizácii Aj Ty v IT, ktorá sa snaží meniť situáciu v IT sektore a budovať aj technologicky rovnú spoločnosť. Dnes v tejto oblasti pracuje len necelých 13 percent žien a nie preto, že by ženám analytické myslenie išlo horšie. Len k záujmu o technológie neboli vedené. Preto sa usilujeme vzdelávať a motivovať dievčatá aj dospelé ženy, aby sa nebáli vykročiť týmto smerom a urobiť kariérnu zmenu. Mnohé z nich vyštudovali niečo celkom iné a teraz sa po rokoch dostávajú k práci, ktorá ich nielen napĺňa, ale aj uživí. Pokojne môže ísť o ženy po materskej alebo okolo štyridsiatky, pretože tie majú pred sebou ešte stále vyše 20 rokov práce a možností kariérneho rastu. Máme veľa príkladov, keď sa to podarilo.