Kulturologička: Spoločnosť uprednostňuje ženy trpiteľky, mojimi hrdinkami sú slobodné matky
Do knihy Kvapky na kameni napísala niekoľko príbehov slovenských hrdiniek. Ako vraví, v ich životopisoch sa snažili podchytiť najmä momenty inšpirujúceho hrdinstva. „Pretože hrdinami a hrdinkami sa nerodíme, ale stávame – za istých okolností alebo v konkrétnej situácii,“ vysvetľuje Monika Kapráliková v rozhovore pre magazín Silné ženy, ktorý práve vydal Denník N.
V knihe ma oslovil príbeh spisovateľky Hany Gregorovej, ktorá je považovaná za prvú slovenskú feministku. Keď v roku 1912 vydala svoju prvú knihu Ženy s krátkymi prózami o ženských osudoch, Svetozár Hurban-Vajanský si pred ňou na ulici odpľul. A pritom bol synom prvej slovenskej herečky Anny Jurkovičovej. Ako si vysvetľujete jeho postoj?
Hana Gregorová sa za feministku dokonca označila sama, čo bolo v tej dobe samo osebe hrdinským činom. Keď mala v roku 1913 prednášku v Živene, v ktorej rozprávala o krajinách, kde sa ženy vzdelávajú a pracujú, mnohých pobúrila. Patrila k novej generácii slovenských žien, nebála sa otvorene rozprávať o tom, o čom si Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová len opatrne písali. Vajanský už v tom čase poznal feminizmus, spájal si ho však najmä so sufražetkami, o ktorých čítal v správach zo zahraničia. Bál sa, že feminizmus môže ohroziť nielen mužov, ale aj slovenské národné hnutie. Muž a žena by už svorne nebojovali proti národnostnému útlaku. Samotný feminizmus bol hrozbou pre patriarchálny model, a tak ho častovali aj tým, že je „proti Bohu a prírode“. Bohužiaľ, z istých kruhov to počúvame dodnes rovnako ako to, že ako ženy nie sme predisponované na niektoré činnosti. No hoci sa Gregorová označila za feministku, v skutočnosti nešla tak ďaleko, aby priamo žiadala volebné právo pre ženy. Hovorila skôr o všeľudských právach žien. O možnosti rozhodovať o svojej vlastnej budúcnosti, aby sa ženy mohli vzdelávať a pracovať a neboli tak odkázané na to, že sa o ne postará otec, manžel alebo brat.
Aj v klasických dielach slovenskej literatúry nachádzame ženy matky, ženy múzy, ženy ako verné podporovateľky svojich mužov, no len výnimočne silné samostatné hrdinky.
Literatúra odrážala realitu a ženy vtedy ani nemohli byť samostatné. Musel sa o ne postarať otec alebo manžel, vyplývalo to dokonca zo zákona. Platilo prísne rozdelenie na vonkajšiu sféru muža a vnútornú sféru ženy. Muž bol ten, kto zabezpečoval rodinu, a žena bola tá, ktorá sa starala o rodinu a všetkých v domácnosti, či už išlo o deti, rodičov, alebo svokrovcov. V polovici 70. rokov 19. storočia sa situácia žien trochu zmenila. Po dosiahnutí plnoletosti, čo bolo vtedy 24 rokov,