Dušan Cinkota: Už nebudem hovoriť o drogách, väzení a minulosti, je čas hľadieť dopredu
„Ak sa niekomu podarí po výkone trestu vrátiť do normálneho života, tak len s pomocou priateľov a rodiny. Určite nie vďaka systému, ktorý u nás veľmi nefunguje,“ hovorí Dušan Cinkota, ktorý sa po šiestich rokoch vo väzení snaží znova zaradiť do spoločnosti.
V tieto dni ste sa objavili v seriáli televízie Markíza Červené pásky, je to vaša prvá televízna rola po tom, čo ste sa pred rokom a pol vrátili z väzenia. Nemali ste pocit, že ste na ňu čakali príliš dlho?
Mojím prvým veľkým projektom po návrate bol už seriál Slovania, ktorý sme nakrúcali minulý rok pre televíziu Joj, ale ten príde na obrazovky až neskôr.
Priznám sa, že som stále v napätí, pretože tej roboty nie je až tak veľa, ako by sa mohlo zdať. Ľudia majú pocit, že som stále vo víre práce, lebo ma často počujú z obrazovky. Lenže väčšinu vysielaných filmov a seriálov som nadaboval už dávno, a keďže u nás nemáme tantiémy za dabing, herci za ich reprízy nedostanú nič. Sme platení len za to, čo robíme teraz.
Neviem však posúdiť, či som na tú prvú ponuku čakal dlho. Keď som sa dostal von, bol som plný emócií a zážitkov. Narodil sa mi syn, zomrel mi otec, to sú veci, popri ktorých všetko ostatné ide akoby rýchlejšie a nevenujete tomu až takú pozornosť.
Nemali ste však pochybnosti, či nejaká rola vôbec príde? Také pochybnosti predsa zvyknú mať aj herci, ktorí nemajú za sebou takú minulosť ako vy.
Viete, minulosť… Bol by som veľmi rád, keby sa ľudia prestali zaoberať mojou nedávnou minulosťou a viac si všímali tú dávnejšiu minulosť a to, čo sa mi v práci a v živote podarilo.
Každého zaujíma len moja chyba, navyše prezentovaná skreslene, s čím neviem nič urobiť. Z toho vyplývajú aj rôzne predsudky, intrigy a nepravdy, ktoré sa o mne šíria.
V brandži to možno robia v rámci konkurenčného boja, ale to, čo sa o sebe dozvedám
