Ja a minister zahraničia? Skákať môžeme len do výšky pár centimetrov, hovorí Valášek

Bývalý veľvyslanec pri NATO a uznávaný expert na medzinárodné vzťahy Tomáš Valášek bol zvolený za poslanca strany Za ľudí. Špekuluje sa, že by mohol byť ministrom zahraničia. Pre Denník N hovorí:

• či by ho politika bavila, aj keby zostal „iba“ poslancom parlamentu;
• čo chýbalo doterajšiemu ministrovi Miroslavovi Lajčákovi;
• koho vidí ako dobrého adepta na nového ministra zahraničia;
• čo si myslí o Igorovi Matovičovi a Borisovi Kollárovi;
• prečo migrantov na gréckych hraniciach považuje za „mini krízu“.
  

Viete si predstaviť robiť v politike niečo iné ako ministra zahraničia?

Samozrejme.

Napríklad?

Zahraničná politika sa dá formovať napríklad aj z parlamentu. Parlamenty majú dlhú tradíciu vlastnej zahraničnej politiky. Tá môže vyzerať rôzne. U nás ju v poslednom období vykonával, či skôr nevykonával, predseda parlamentu Danko alebo predseda európskeho výboru Blaha. V ich podaní to bolo skôr Kocúrkovo. Bude teraz dosť práce s tým, aby sme nášmu parlamentu vrátili jeho zahraničnopolitickú úlohu a dôstojnosť.

Vy ako bývalý veľvyslanec si viete predstaviť, že by ste boli predsedom parlamentného výboru alebo podpredsedom parlamentu?

Určite si viem predstaviť nejakú parlamentnú funkciu. Povedzme si na rovinu, že naša strana získala len 5,77 percenta, s ktorými môžeme vyskakovať len do výšky pár centimetrov od zeme. Ako som však povedal: existuje viacero spôsobov, ako môže byť človek, ktorého zaujíma zahraničná politika, v tejto oblasti užitočný.

Pred voľbami vám podporu vyjadril aj bývalý šéf NATO Anders Fogh Rasmussen, ktorý sa potešil, že odborník vášho typu ide do politiky. Nebude pre vás pôsobenie v parlamente málo prestížne?

Pozor, keď hovoríme o ministrovi zahraničia, tak výkon tejto funkcie zďaleka nie je len o odbornosti. Je tiež o tom, či máte alebo nemáte politický vplyv a politickú moc. Pekne sme to videli pri ministrovi Miroslavovi Lajčákovi. On je odborník, dlho mal aj reálny politický výtlak a zahraničnej politike sa darilo. Keď sa rozkmotrili s expremiérom Ficom, už to mal ťažšie.

Tým chcem povedať, že minister nemôže byť len odborník. Keby to platilo, mali by sme vládu technokratov. Ministri musia mať aj reálnu politickú moc, aby vedeli presadzovať program. Ja som si prešiel voľbami, mám určitý mandát, ale som členom strany, ktorá je v počte poslancov až štvrtá v možnej štvorčlennej koalícii. Ak sa stane ministrom zahraničia niekto, kto bude nielen odborník, ale bude mať aj väčšiu politickú moc, budem len rád.

Takže politik môže byť v zahraničnej politike vplyvný aj z poslaneckého miesta?

Samozrejme. Nezabúdajme, že zahraničná politika nie je len o prezentovaní Slovenska v zahraničí. Niekto múdrejší než ja, bol to bývalý minister zahraničia USA Dean Acheson (minister vo vláde prezidenta Harryho Trumana – pozn. red.) povedal, že osemdesiat percent zahraničnej politiky tvorí budovanie vnútropolitického konsenzu pre to, čo chcete v zahraničí robiť. Inými slovami: zahraničná politika nie je len na samitoch, zahraničná politika sa formuje aj doma. Je tu milión veci, ktoré sa dajú robiť.

Konkrétne?

Dá sa naštartovať verejná diskusia o zahraničnej politike, doteraz to bola skôr karikatúra diskusie. My sa tu hádame, či ťahať Slovensko na východ alebo na západ, čo sme, preboha, vyriešili už pred dvadsiatimi rokmi. Teraz je najvyšší čas baviť sa o tom, akú Európsku úniu chceme, ako chceme riešiť meniacu sa úlohu USA v rámci NATO. Toto sú vážne otázky, ku ktorým vie človek prispievať z ministerskej aj z parlamentnej pozície.

Smerujem k tomu, či nehrozí situácia, že o pár mesiacov zistíte, že vás parlament nebaví, zložíte mandát a vrátite sa späť do zahraničného think tanku.

Neodišiel som z postu riaditeľa think tanku Carnegie Europe do slovenskej politiky preto, aby som sa po roku vrátil späť. Pri mojom pôsobení v think tankoch mi vždy chýbal pocit, že robím niečo pre vlasť. Mňa skutočne motivuje, ak môžem niečo robiť pre Slovensko a môžem pomáhať meniť náš vplyv v zahraničí a našu reputáciu k lepšiemu. Niečo podobné som už mohol robiť ako veľvyslanec pri NATO a teraz som dostal možnosť na to nadviazať tým, že ma zvolili do parlamentu. Ja osobne sa na tú politiku teším.

Takže môžete dať prísľub, že zostanete v politike počas celého volebného obdobia? 

Stopercentne. Viem dať záväzok, že kým bude platiť môj mandát, tak ho budem do posledného dňa vykonávať.

Kto z ostatných strán by bol podľa vás vhodný na funkciu ministra zahraničia?

Pri ostatných stranách, možno s výnimkou Sme rodina, ktorá o rezort zahraničia zjavne nestojí, vidím viacero mien. Napríklad aj Eda Hegera z OĽaNO alebo Martina Klusa zo SaS, ktorých osobne poznám. Pokiaľ by sa stalo, že niekto z nich by išiel do tejto funkcie, mal by moju podporu. A pokiaľ by sme sa aj v nejakých témach nezhodli, tak by som hral konštruktívneho kritika. Určite teda nie sme v situácii, že by post ministra zahraničia bol len o mne a inak by naň nebol vhodný kandidát.

Sme rodina teda nebude mať ministerstvo zahraničia…

Nevidel som, že by oň prejavili najmenší záujem.

Ako sa v Bruseli či v NATO pozerajú na Borisa Kollára? Na jeho kontakty s Marine Le Penovou a Matteom Salvinim, na jeho preberanie argumentov prokremeľskej propagandy?

Nezaznamenal som, že by o tom niekto hovoril. Samozrejme, keď líder nejakej strany zvolá stretnutie zástupcov jednoznačne extrémistickych síl, tak ostatným vyletí hore obočie. Ale keďže hnutie Sme rodina doteraz nebolo v exekutíve, tak ich krokom nebola vonku prikladaná veľká pozornosť.

Čo ak sa Boris Kollár stane predsedom parlamentu? Nemôže si robiť vlastnú zahraničnú politiku podľa vzoru Andreja Danka?

Chcem veriť tomu, že ľudia rastú so zodpovednosťou, ktorá im je zverená. Vidieť to aj na dezignovanom premiérovi pánovi Matovičovi, ktorý vzbudzuje dojem, že pred našimi očami dorastá do svojej úlohy. Ak za predsedu parlamentu bude zvolený Boris Kollár, čo zatiaľ nie je isté, tak navrhujem počkať si, ako zodpovedne k tej funkcii pristúpi. Naša orientácia na Európsku úniu a NATO je niečo, čo sa všetky koaličné strany zaviazali dodržiavať. Strana Za ľudí bude určite dbať na to, aby tieto záväzky boli jasne zakotvené aj v programovom vyhlásení.

Pokiaľ by sa predseda parlamentu šiel znovu klaňať do ruskej dumy, ako by ste reagovali?

Pokiaľ by došlo k objímaniu sa s predstaviteľmi, ktorí sú na sankčnom zozname EÚ, tak by sme boli určite veľmi tvrdými kritikmi.

Bola by to pre vás červená čiara, ktorá by rozhodovala o vašom zotrvaní v koalícii? 

Predbiehame, takéto špekulácie nie sú v tejto fáze na mieste.

Čo minister obrany? Necháva vás pokojným, že kandidátom na tento post je dvojka Sme rodina Milan Krajniak? 

Záležalo by, ako by Milan Krajniak túto funkciu vykonával. Čítal som pozorne rozhovory, ktoré poskytol Milan Krajniak o obrane a jeho prioritách. S drvivou väčšinou súhlasím. Každý si zaslúži šancu dokázať, že to myslí úprimne. Ako som spomínal, očakávame, že v programovom vyhlásení vlády bude jasne zakotvené, že sme súčasťou európskeho a západného sveta, a toto bude záväzné pre všetkých jej členov.

Takže sa neobávate toho, že by minister zo Sme rodina stiahol vojakov z Pobaltia alebo inak oslaboval spoluprácu s NATO?

Pozrite, keby to bolo na mne, môj hlas by mal Jaro Naď z OĽaNO, ktorý by bol výborný kandidát na post ministra obrany. Jaro Naď má jasnú orientáciu na Západ, ale rozumiem koaličnej aritmetike. Inak nechcem nikoho dopredu hodnotiť.

Čo je pre nás najväčšou bezpečnostnou hrozbou? Bývalý šéf vojenského výboru NATO Peter Pavel hovoril, že je to politika Vladimira Putina a nekontrolovaná migrácia.

Pre Slovensko je najväčšou hrozbou oslabovanie Európskej únie a NATO. Nám ako neveľkej krajine na okraji západného sveta veľmi vyhovuje, že máme silnú EÚ a silné NATO. Vďaka tomu s nami aj veľké krajiny ako Francúzsko či Nemecko rokujú za bruselským stolom ako rovný s rovným. Vyhovuje nám aj silné NATO, vďaka ktorému si krajiny ako Rusko nemôžu dovoľovať voči slabším, lebo vedia, že za tými slabšími stojí celý zvyšok Aliancie. Preto je pre nás absolútnou životnou prioritou, aby EÚ a NATO boli silné, zdravé a životaschopné.

Aké sily oslabujú EÚ a NATO?

V prvom rade je to Rusko. Vždy zdôrazňujem, že Rusko pre nás nie je hrozbou v tom zmysle, že by ruské divízie stáli na našich hraniciach. Hrozbou sú však kroky ruskej vlády, ktorá si dala za cieľ oslabiť a možno aj rozbiť NATO a EÚ. Preto Rusko financuje rôzne extrémistické strany po celej Európe, preto financuje rôzne antisystémové weby či trolie farmy, ktoré podkopávajú dôveru obyvateľov v demokraciu.

Prečo to Moskva robí?

Moskve viac vyhovuje svet, kde sa môžu baviť ako rovný s rovným s Londýnom, Parížom či Berlínom a s nimi rozhodovať o menších štátoch. Tento prístup ide priamo proti našim životným záujmom. Preto som nerozumel tomu, že Andrej Danko, predseda strany, ktorá má v názve „národná“, nedokázal pochopiť, že naše národné záujmy sú iné, než sú záujmy Ruska.

Čo ďalšie hrozby pre Slovensko, napríklad spomínaná migrácia?

Našou ďalšou hrozbou je prípadné nezvládnutie rôznych kríz, ktoré môžu nastať aj bez pričinenia zvonku. Pred desiatimi rokmi sme zažili finančnú krízu, ktorá takmer skončila odchodom Grécka. Potom sme zažili migračnú krízu, ktorá vyvolala tlak na kontrolu hraníc a tiež vyžadovala od členských štátov, aby boli solidárne s ostatnými, pretože nebolo únosné nechať celé jarmo na Grécko a Taliansko.

Čo môže nová vláda robiť s tým, čo sa aktuálne odohráva na turecko-gréckej hranici?

V prvom rade treba povedať, že táto kríza je výsledkom udalostí, ktoré sa odohrávajú ďaleko od hraníc EÚ. Je výsledkom tureckých operácií v Sýrii. Podľa toho, čo vieme, prezident Erdogan nechal zvážať ľudí na hranice s Gréckom, aby odvrátil pozornosť od vojenských zlyhaní Turecka v Sýrii.

Akých zlyhaní?

Turci prišli v bojoch so sýrskymi a zjavne aj s ruskými jednotkami o zhruba päťdesiat vojakov, vrátane vyšších dôstojníkov. Prezident Erdogan sa ocitol pod kritikou, že zlyháva ako líder ozbrojených síl, v tureckom parlamente sa preto odohrali doslova bitky.

Takže tie pokusy tisícov migrantov prekročiť turecko-grécku hranicu slúžia na odvrátenie pozornosti? 

Všetko tomu nasvedčuje. Z hľadiska migrácie je to umelo vyvolaná mini kríza. Hovoríme o 10-tisíc ľuďoch na hraniciach EÚ, čo je zlomok z tých zhruba 1,2 milióna ľudí, ktorí prekročili európske hranice v roku 2015. Riešením je zatlačiť na Turecko, aby dodržiavalo dohodu s Ruskom zo Soči, ktorá vymedzila zóny v Sýrii, kde môžu operovať turecké jednotky. Riešením je tlačiť aj na Rusko, v ktorého záujme tiež nie je konflikt s Tureckom. A v neposlednom rade môže EÚ zatlačiť aj na Turecko po ekonomickej stránke, napríklad pohroziť obmedzením vývozu tureckého tovaru do EÚ.

Našťastie sa zdá, že aj táto mini kríza je už v procese riešenia. Tureckí a ruskí lídri sa aktuálne stretli, z čoho vyplynula nádej, že ľudí, ktorých navozili ku gréckej hranici, začne Turecko zase zvážať späť. Takže nepanikárme. Toto nie je opakovanie krízy z roku 2015. Je to mini kríza, ktorá je umelo vyvolaná a ktorá sa dá riešiť tlakom na Turecko a na Rusko.