Ako sa zhodnúť s chromíkmi

Aliancia za rodinu dala dohromady vyhlásenie „Prorodinné a prolife organizácie povzbudzujú a žiadajú od designovaného premiéra prorodinných a hodnotovo založených ministrov v rezortoch školstva, zdravotníctva, práce, sociálnych vecí a rodiny a kultúry“.

Teraz si nevšímajme vytrvalo sa opakujúci hoax, že Matovič je designovaný premiér, pretože nie je. Je poverený prezidentkou, aby zosmolil vládu. No aspoň si ľud zažartoval, že máme dobre/zle nadizajnovaného premiéra.

Podstatné však je, čo žiadajú uvedené organizácie. Prirodzene, zase nás stroj času vrhol dozadu a je ťažké nevidieť v tom totalitné tendencie.

Keby týmto kazateľom skutočne šlo o rodinu a o hodnoty, bola by radosť žiť. Bohužiaľ sa však starajú o jeden jediný typ rodiny, nesprávne nazývanej tradičná a tvorenej prvkami otec, matka, deti, pričom inštitút manželstva je podmienkou. Takisto ide len o ich hodnoty, konkrétne najkonzervatívnejšie z konzervatívnych. Že práve teraz by sa dali fajnovo potláčať práva iných, pravdaže, odčítali z výsledku volieb rovnako ako my, takže na tom sme sa krásne zhodli. Požiadavky odvodzujú z toho, ako boli rozdelené mandáty, ako keby tých dvestotisíc hlasov na chodníku nikomu nepatrilo. Rovnováha liberálnych a konzervatívnych síl máva na rozlúčku.

Takto veľmi nerozumieť princípom demokracie, právneho štátu a ľudským právam je až obdivuhodné.

„Sme kresťanská krajina,“ vravia tieto organizácie vo vyhlásení. My sme hlavne krajina, ktorá má v ústave nožničky na motúziku medzi štátom a cirkvami, konkrétne vo vete, že Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. (Porovnajme s ústavou z roku 1939: „Slovenský štát sdružuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť…“)

Rezort práce, sociálnych vecí a rodiny má viesť človek, ktorému „autenticky záleží na realizácii prorodinnej politiky“. Fíha, to by mohlo znamenať túžbu, aby sa štát konečne začal venovať zlyhávajúcej sociálnoprávnej ochrane, dlhoročným poručenským súdnym konaniam, domácemu násiliu a podobne. To sú vám všetko tak veľmi protirodinné fenomény, až hanba.

Ale kdežeby, toto ich netrápi. Ide totiž o „ochranu nenarodeného života a nespravodlivý komunistický zákon“, to je všetko. „Školstvo… nebude študentov indoktrinovať a prevychovávať sekularistickými ideológiami v pohľade na život, sexualitu, manželstvo, rodinu.“ To už sa môžeme cítiť ako v zlom sne Margaret Atwood, lebo teraz máme všetci na výber, ale túžbou prejavenou v týchto vyhláseniach je, aby na výber nebolo. Nevedno, či by uhádli, prečo by ten nenávidený liberál do roztrhania tela bojoval za to, aby oni mohli chodiť do kostola a nemuseli sa so svojou vierou skrývať ako za komunizmu.

Ide jednoducho o to, aby ženy sedeli doma a rodili deti, a „prirodzená rodina“ má mať ochranu, nikto iný. Takúto rodinu silno chránili a podporovali totalitné režimy. Aj domáce násilie je (na rozdiel od obetí) pod ochranou, len aby sa rodina nerozpadla, takže na kieho výra by nám bol Istanbulský dohovor? Ženy majú vydržať a za ich potreby nepokladáme rovnocenné postavenie s podielom na moci a finančnú nezávislosť, ale práčku a súpravu hrncov.

Vždy sa však nájde ešte mostík, aký by sme sami nevymysleli ani do smrti: „Ak sa nepodarí zastaviť súčasný demografický trend úbytku obyvateľov pomocou pôrodnosti, budú sa stupňovať tlaky na prijímanie imigrantov…“ Že rezort kultúry nemá podporovať žiadne dúhy ani inakosť, samozrejme, dávno vieme. Ani slovo kultúra pre nás neznamená to isté. Ani čistota.

Pozeráte sa na ten text a premýšľate, ako sa zhodnúť s chromíkmi. A viete, že to nejde. Život chránia tak vehementne, až zabúdajú na to, že jeho nositeľmi sú dvojnohé bytosti s približne piatimi litrami cirkulujúcej krvi v tele a neraz aj s dušou. Chromíci ich – až na reprodukčné orgány – pustia z hlavy od momentu narodenia.