Ústava chráni právo rozhodovať o svojej smrti. Mýty a pravda o jednom rozsudku nemeckého ústavného súdu

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu

V predvolebnom a povolebnom ošiali, až na niekoľko základných faktov a komentárov, takmer zanikol rozsudok Ústavného súdu Spolkovej republiky Nemecka z konca februára 2020. Ochranca ústavnosti v ňom na pozadí skúmania súladu §217 nemeckého trestného zákona, ktorý zakazuje asistenciu pri samovraždách, s ústavou, použil viaceré závažné východiská a právne názory, z ktorých je najviac burcujúce základné právo rozhodnúť o svojej smrti.

Nebolo dosť času na podrobnejšiu analýzu odôvodnenia tohto doktrinálneho rozhodnutia. Napriek tomu, čítajúc niektoré názory a informácie vytrhnuté z kontextu, som sa rozhodol ponúknuť iný pohľad na zásadný judikát nemeckého ústavného súdu. Oslobodený od kolujúcich mýtov.

Krátko o reputácii Ústavného súdu Nemeckej spolkovej republiky

Každý taký a podobný rozsudok súdu sídliaceho v Karlsruhe (sídlo federálneho ústavného súdu) vplýva na formovanie ochrany ústavnosti a nielen v Nemecku. Prečo?

Ústavný súd Nemecka je právom považovaný za najvplyvnejší súd takého druhu v rámci Európy. Jeho doktríny už desaťročia formujú a vytvárajú postoje aj iných ústavných a podobných súdov vrátane slovenského Ústavného súdu. Z akých dôvodov?

Stačí sa pozrieť na zloženie druhej komory, ktorá prijala rozhodnutie obsahujúce závažné právne závery s presahom do európskych právnych reálií aj iných právnych odvetví než je ústavné právo. Nepíšem mená a priezviská. Stačí uviesť, že štyria členovia tejto formácie sú univerzitní profesori, dvaja sú nositelia vedeckej hodnosti, viacerí z nich boli sudcami najvyššieho súdu. Podobné zloženie má aj prvá komora. K tomu pripočítajte armádu vysokokvalifikovaných poradcov, z ktorých nejeden by mohol zastávať aj funkciu sudcu.

Také a podobné zloženie nemeckého ústavného súdu je od nepamäti pevným, nepísaným a všeobecne uplatňovaným pravidlom. Úzus, ktorý je stavebným kameňom úcty, rešpektu a akceptovania verdiktov bez toho, aby sa bránilo ich vedeckej alebo aj laickej kritike.

Pripomenutie osobných a vecných kvalít tohto súdu považujem za nevyhnutné. Niekde v pozadí mysle by mali byť základom pri čítaní, analýze, kritike a pochopení rozsudkov vynášaných v Karlsruhe vrátane rozsudku z 20. februára 2020, ktorého výroky sa opierajú aj o základné právo odísť zo života podľa slobodného rozhodnutia človeka.

Prvý mýtus: Vytvorenie práva rozhodnúť o svojej smrti

Najvyšší