Mednyánszky maľoval ako jeden z mnohých, ale nikto nepísal ako on – šľachtic, tulák, bohém a svetoobčan

Na svoj zovňajšok si nepotrpel, sám seba nazýval „starým psom“ a v rovnakých bagandžiach navštevoval spodinu aj salóny. „Ale mal rád prvotriedne plátno a farby, i keď nebol dôsledný obchodník a ani nikdy nepodliehal diktátu toho, čo si doba žiadala. Časť svojich diel dokonca daroval a rozdal,“ hovorí Katarína Beňová, historička umenia, kurátorka SNG a editorka druhého slovenského vydania denníkov Ladislava Mednyánszkeho, ktoré sú doplnené o nové zápisky a korešpondenciu.

V rozhovore sa dočítate aj o tom,

• prečo Mednyánszky ako barón inklinoval k nižším vrstvám spoločnosti
• ako sa vysporadúval so svojou inakosťou
• prečo nebol pochovaný vedľa svojej životnej lásky, keď si to želal
• čo sa dialo s jeho dielami po smrti a či sa ešte môžu objaviť

Prečo Mednyánszky ako aktívny maliar písal – a tak veľa?

Myslím, že to malo viacero dôvodov. Pochádzal z veľmi vzdelaného prostredia, v jeho dobe a spoločenskej vrstve bolo písanie denníkov bežné. On sám bol intelektuálne zdatný, ovládal niekoľko jazykov, pohyboval sa v okruhu spisovateľov, filozofov, ktorí ho inšpirovali. To mohlo jeho písanie podmieniť, hoci jeho zápisky sú niekedy len veľmi jednoduché záznamy. Inokedy sa však púšťal aj do zložitých formulácií či filozofických úvah, čo asi záviselo od jeho momentálneho nastavenia.

Čo všetko si zapisoval?

Množstvo vecí: námety obrazov, adresy na modelov, ktorých stretol, zážitky z ciest, neskôr to boli najmä spomienkové črty, v ktorých sa vracal do detstva a mladosti a, samozrejme, všetko, čo súviselo s maľovaním. Písanie denníkov však preňho mohlo mať aj akýsi terapeutický účinok. Vieme, že po fyzickej stránke na tom nebol najlepšie. Narodil sa predčasne a bol vychovávaný medzi múrmi kaštieľa ako skleníkové dieťa. Počas života často zažil aj náročné duševné stavy, dnes by sme možno hovorili o depresii, a to všetko vo svojich denníkoch reflektoval.

Z tohto pohľadu by o ňom pokojne mohla vzniknúť aj akási psychologická štúdia, keďže nám jeho denníky čiastočne odkrývajú jeho vnútorný svet – neustále oscilovanie medzi odlišnými sférami spoločnosti, to, ako vnímal sám seba – ako človeka na okraji, nielen kvôli svojej sexuálnej inakosti, ale aj fyzickej slabosti v kontraste so svojím bohatým duševným svetom, ktorý mu však často prinášal aj ťažkosti.

Nevznikla niekedy medzi bádateľmi dilema, čo z jeho denníkov zverejniť a či niektoré časti nie sú príliš osobné?

Bola to jedna z otázok, ktoré sme si kládli už pri prvom vydaní. Uvedomovali sme si, že tým odkryjeme intímny svet jedného človeka, umelca, no presvedčili nás dva argumenty. Jednak od jeho zápiskov uplynulo už priveľa času na to, aby sa niekoho mohli osobne dotknúť, a po druhé – boli sme si istí, že jeho denníky budú z hľadiska interpretácie jeho diela veľkou pomôckou pre všetkých bádateľov.

Prvé slovenské vydanie z roku 2007 sa vypredalo. Nové doplnené vydanie má takmer 800 strán, vrátane množstva korešpondencie. Ktoré časti sú pre vás osobne najzaujímavejšie?

Mám veľmi rada zápisky zo 70. rokov 19. storočia, v ktorých ešte len hľadá svoju cestu – uvažuje, ako maľovať, ako absorbovať všetko to, čo sa naučil a videl vo Francúzsku.

Rovnako pútavé bolo pre mňa odkrytie jeho citového sveta po smrti životnej lásky Bálinta Kurdiho. Je skutočne nevídané, ako