Euro nie je koniec histórie

Ešte nie sú známe ani výsledky gréckeho referenda, nieto ešte to, či prípadné „nie“ podmienkam veriteľov znamená aj odchod Grécka z eurozóny, niečo dôležité sa však stalo už predtým. Kým ešte v polovici apríla napríklad šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi trval na tom, že spoločná mena je neodvolateľná a „nedá sa zvrátiť“, na prelome júna a júla už stále viac politikov eurozóny pripúšťalo, že takáto možnosť predsa len existuje.

Draghiho (a nielen jeho) slová o tom, že z eura nemožno vystúpiť, možno chápať minimálne dvomi spôsobmi. Po prvé, jeho pozícia je pozíciou človeka, ktorého výroky sa môžu stať sebanaplňujúcim sa proroctvom. Je to podobné ako s výskumnými agentúrami, ktoré zverejňujú preferencie politických strán: keď namerajú, že sa nejaká strana nedostane do parlamentu, nie je to len správa, jednoduchý opis momentálnych nálad voličov, ale tiež silný podnet pre potenciálnych voličov strany, ktorí začnú zvažovať, či v takom prípade ich hlasy neprepadnú a či by radšej nemali voliť istotu v podobe strany, ktorá síce nie je ich prvou voľbou, ale v prieskumoch sa drží nad čiarou. Výroky centrálnej banky už z podstaty musia byť často aj klamlivé či blafujúce, pretože aj keby ECB už päť rokov vedela, ako zrealizovať odchod Grécka, už priznanie tohto faktu či len pripustenie možnosti odchodu by odchod priblížilo.

Po druhé, ide o to, čo si Draghi v skutočnosti myslí. Bankár na verejnosti za žiadnych okolností nepripúšťa odchod z eurozóny, robí to však len pre to, že vie, čo je jeho povinnosťou. Takýto postoj mu nemožno vyčítať, pretože je súčasťou jeho práce. Existuje však aj druhá možnosť, a to, že to robí aj z presvedčenia, že euro je vlak, z ktorého sa nedá vystúpiť. Ako sa však ukázalo minimálne v posledných týždňoch, politici toto presvedčenie čoraz častejšie spochybňujú.

Aj keď Grécko v menovej únii zostane, pripustenie inej alternatívy trochu pripomína deväťdesiate roky. Kým na ich začiatku Francis Fukuyama písal o konci histórie a liberálna demokracia sa zdala byť nezastaviteľná, v druhej polovici desaťročia už Fareed Zakaria opísal príklady mnohých krajín, kde prebehli viac či menej demokratické voľby, ale stali sa z nich neliberálne demokracie.

To je len jeden príklad z mnohých, ktorý upozorňuje na to, že história nie je jednosmerná ulica bez retardérov, bez zákrut a možnosti vybrať si iný smer. Históriu neriadi dejinná nevyhnutnosť. Má svoje zákonitosti, ale vždy znovu ju tvoria ľudia, ktorí – ak pripustíme existenciu slobodnej vôle – sa môžu na ceste zastaviť, spadnúť či dokonca ísť v protismere k tomu, čo sa momentálne považuje za jediný možný smer. Veľakrát je to smutný pohľad, ale nikdy to nefungovalo inak.

Človek nemusí byť hneď presvedčený o tom, že je euro sprisahaním nikým nevolených európskych elít, aby pripustil, že nie je vôbec jedinou možnosťou, ktorú má Grécko i Európa. Vždy je viac ciest, akými sa dejiny môžu hýbať.