Denník N

Pre prenasledovanie poľovníkmi sa šakaly u nás výnimočne dožijú jedného roka

Asi najdôležitejšia je pre človeka sanitárna funkcia šakala, a to najmä tam, kde ju nemôžu plniť predátory ako vlk, ktoré sa v nížinách nevyskytujú.

Autorka vizuálu je výtvarníčka a galerijná pedagogička

Autorom textu je zoológ Peter Urban, Katedra biológie a ekológie, Univerzita Mateja Bela a ekológ Dušan Senko, Centrum biológie rastlín a biodiverzity Slovenskej akadémie vied

Šakal zlatý (Canis aureus) sa do zoznamu fauny Slovenska dostal v roku 1947, kedy univerzitný profesor Oskár Ferianc natrafil v bratislavskej zberni na štyri kože zo Žitného ostrova.

Ešte predtým sa viedli diskusie, či sa aj u nás už v 19. a začiatkom 20. storočia vyskytoval, podobne ako aj v Maďarsku „trstinový vlk“ (nádifarkas), a pokiaľ áno, či bol menšou rasou vlka alebo šakalom.

Obec Vlčany má legendu o vzájomnej pomoci a neútočení – vraj večnej – medzi prapôvodným obyvateľom obce a trstinovým vlkom.

V roku 1957 sa rozhodlo, že išlo o šakala, ktorý je pôvodným druhom tamojších šeliem a preukázateľne tvorí súčasť miestnej fauny už od stredoveku.

Až do konca 19. storočia sa bežne vyskytoval najmä v krovitých a mokraďových biotopoch. Vplyvom neustáleho lovu však z Karpatskej kotliny vymizol.

Približne v poslednom štvrťstoročí evidujú v Maďarsku výrazne narastajúcu početnosť, na čom môže mať zásluhu aj neprítomnosť veľkých šeliem.

Nejde o invázny druh

Neznajúc problematiku, sa mnohí mylne domnievajú, že ide o invázny

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ohrozené druhy

Príroda, Slovensko

Teraz najčítanejšie