Pre prenasledovanie poľovníkmi sa šakaly u nás výnimočne dožijú jedného roka
Asi najdôležitejšia je pre človeka sanitárna funkcia šakala, a to najmä tam, kde ju nemôžu plniť predátory ako vlk, ktoré sa v nížinách nevyskytujú.
Autorka vizuálu je výtvarníčka a galerijná pedagogička
Autorom textu je zoológ Peter Urban, katedra biológie a ekológie, Univerzita Mateja Bela, a ekológ Dušan Senko, Centrum biológie rastlín a biodiverzity Slovenskej akadémie vied
Šakal zlatý (Canis aureus) sa do zoznamu fauny Slovenska dostal v roku 1947, kedy univerzitný profesor Oskár Ferianc natrafil v bratislavskej zberni na štyri kože zo Žitného ostrova.
Ešte predtým sa viedli diskusie, či sa aj u nás už v 19. a začiatkom 20. storočia vyskytoval, podobne ako aj v Maďarsku „trstinový vlk“ (nádifarkas), a pokiaľ áno, či bol menšou rasou vlka alebo šakalom.
Obec Vlčany má legendu o vzájomnej pomoci a neútočení – vraj večnej – medzi prapôvodným obyvateľom obce a trstinovým vlkom.
V roku 1957 sa rozhodlo, že išlo o šakala, ktorý je pôvodným druhom tamojších šeliem a preukázateľne tvorí súčasť miestnej fauny už od stredoveku.
Až do konca 19. storočia sa bežne vyskytoval najmä v krovitých a mokraďových biotopoch. Vplyvom neustáleho lovu však z Karpatskej kotliny vymizol.
Približne v poslednom štvrťstoročí evidujú v Maďarsku výrazne narastajúcu početnosť, na čom môže mať zásluhu aj neprítomnosť veľkých šeliem.
Ilustrácie ohrozených druhov živočíchov od Moniky Pascoe Mikyškovej si už môžete objednať v našom e-shope.
Nejde o invázny druh
Neznajúc problematiku, sa mnohí mylne domnievajú, že ide o invázny