Denník N

Philip Glass: Nikomu neradím, ako si má vyložiť moje noty

Foto - Zdenko Hanout.
Foto – Zdenko Hanout.

Americký skladateľ a klavirista strávil pri prvej návšteve na Slovensku celý víkend. Vystúpil v Bratislave aj v Košiciach, kde popri svojom koncerte zažil prekvapenie. Prečítajte si rozhovor a recenziu.

Hoci bude mať o dva roky osemdesiat, nepôsobí, že sa potrebuje nechať oslavovať za staré úspechy. Na Slovensko priniesol novú skladbu, a aj keď bol po koncerte a z dopoludňajšieho príletu unavený, pristal na päťminútový rozhovor.

Väčšinou si skladatelia hrajú svoje skladby sami alebo to nechajú na iných. Vy ste to v Etudách vyriešili originálne – o klavír sa delíte s dvomi kolegami.

Na premiére v New Yorku nás bolo desať. Táto skladba je zrkadlom hudobníka. Ľudia hrajú rôznym spôsobom – niekto lyrickejšie, iný rýchlejšie. Nikomu neradím, ako si má vyložiť moje noty. Tieto Etudy sú rozmanité a je úplné iné, keď ich hráte a keď ich len počúvate. Aj pre mňa je to veľmi zaujímavá skúsenosť. Písal som ich dvadsať rokov a stále nie sú hotové.

Uvádzate ich ako Kompletné klavírne etudy.

Stále pracujem na čísle jedenásť. Nie som s ním príliš spokojný. Ale ak by som už nenapísal žiadnu inú klavírnu hudbu, bude to v poriadku.

Stále vám hrá hudba v hlave?

Dosť často. Keď môžem stráviť s hudbou osem-deväť hodín, považujem to za dobrý deň.

Keď komponujete, ide skôr o variácie vášho štýlu než o objavovanie nových možností. Bojíte sa, že by ste stratili svoj rukopis?

Tvorba musí byť pravdivá. To ma najviac zaujíma. Hudba, ktorú dnes robím, je trochu iná ako predtým. Mohli ste to počuť na koncerte. Etudy beriem ako kolekciu vlastných skladateľských portrétov, akúsi obdobu svojej knižnej autobiografie. Akoby vás niekto fotografoval s odstupom niekoľkých rokov.

Nedávno ste dokončili operu podľa Kafkovej knihy Proces, na jeseň chystáte premiéru ďalšej. Stále veľa komponujete a popritom cestujete a koncertujete. Ako sa to dá stihnúť?

Moje dni trvajú dosť dlho bez ohľadu na to, kde som. Tak som si to nastavil. Špeciálne pri týchto klavírnych etudách je to veľmi pohodlné. Sme len traja hudobníci, nemusíme cestovať s nástrojmi, nastúpime do lietadla, prídeme do koncertnej sály, kde nás čaká klavír. Všetko ostatné zariadi manažér. Aj na cestách a v hoteloch sa dá komponovať.

Foto - Zdenko Hanout.
Foto – Zdenko Hanout.

Aké boli koncerty v Bratislave a v Košiciach

Nie je zvykom, že počas koncertov v Slovenskej filharmónii sedia diváci aj na pódiu, rovnako nie je bežné vidieť, ako vyčkávajú na podpis hudobníkov. Piatkový večer Philipa Glassa bol jednoducho špeciálny po všetkých stránkach. A americký skladateľ si svoju slovenskú premiéru vychutnal – z Bratislavy sa presunul do Košíc, kde svoju hudbu zahral sám aj sledoval, ako ju naštudovali naši hudobníci.

Slová bez hudby, hudba bez slov

„Zviazal som ho opaskom, zapotácal sa a spadol z pódia,“ opisuje v memoároch, ako spacifikoval nespokojného diváka, ktorý počas koncertu pribehol ku klavíru a začal doň búšiť. Takéto divoké scénky už sú minulosťou, ale aj v bratislavskej Redute zopár návštevníkov nevydržalo až do konca a opustili sálu. Ďalší dôkaz, že Glassova hudba stále vzbudzuje protichodné reakcie. Fanúšikovia milujú jej hypnoticky sa opakujúce motívy a rytmické pulzovanie, kritici tvrdia, že „najproduktívnejší a najpopulárnejší zo žijúcich skladateľov“ (The New York Times) dokola vykráda sám seba.

Na festival Viva musica! priviezol klavírne etudy a pri ich hraní sa prestriedaval s dvomi kolegami. Má to dobre vymyslené – nepatrí totiž k veľkým autorom, ktorí sú zároveň virtuózmi. Hrá „skladateľsky“, všetky tóny nie sú vždy úplne zreteľné, frázy niekedy len približne naznačí. Ale je to jeho hudba – hrá ju spamäti a s veľkým citom. Naživo to vyznieva skôr ako meditácia než ako koncert pre verejnosť.

V nedávno vydanej autobiografii Words Without Music zhrnul svoj život, s hudbou urobil niečo podobné v klavírnych Etudách. Tiež pokrývajú niekoľko dekád a ukazujú, že jeho hudba je pestrá a obstojí aj bez opory v podobe filmových obrazov či javiskovej akcie. Definitívne to bolo jasné, keď si za klavír sadli Maki Namekawa a Anton Batagov Bogatov .

Japonka v štýlovom kimone, ktorá kompletné Etudy aj nahrala, naplno rozozvučala celý register nástroja. Svižné čísla jej veľmi sedeli, rovnako ako ruskému kolegovi tie romantickejšie. Dramaturgicky sa celý večer nedal rozdeliť lepšie. V najsilnejších momentoch diváci prestali vnímať čas, hudba divákov úplne vtiahla zvukovo alebo im spustila v hlavách sériu asociácií a spomienok.

Dvojitá premiéra

Muzikanti sprevádzaní manažérom v sobotu vyrazili vlakom do Košíc. Tam najskôr videli vystúpenie Cluster ensemble. Súbor okolo klaviristu a dirigenta Ivana Šillera im v slovenskej premiére zahral svoju verziu Glassovej skladby Music With Changing Parts a v nedeľu večer zahraničné hviezdy zopakovali svoj bratislavský program v Kunsthalle.

cluster
Cluster ensemble s Glassom po koncerte v Kasárňach/Kulturparku. Foto – Juraj Beráts

„Bol veľmi spokojný,“ hovorí Ivan Šiller, ktorému prišiel po sobotňajšom koncerte americký kolega osobne zablahoželať. Že nešlo len o zdvorilostné reči, sa ukázalo, keď zistil, že slovenský súbor práve dokončil nahrávanie.

„Spýtal sa, či sa nemôžeme stretnúť na druhý deň a porozprávať sa. Keď sme prišli, povedal, že nemá dobrú nahrávku tejto skladby a či by sme neuvažovali o vydaní na jeho značke.“

Či sa to naozaj podarí, ešte záleží od mnohých vecí, ale už toto je obrovský úspech.

Kultúra

Teraz najčítanejšie