Denník N

O Hlinkovej garde s úctou a láskou

Foto - TASR
Foto – TASR

Šírenie neoľudáckej mytológie vo verejnoprávnej televízii je sondou do hodnotového sveta materskej politickej strany ministra kultúry

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Málokomu z dokumentaristov sa podarilo vyvolať takú ostrú polemiku ako môjmu kolegovi a (možno už bývalému) priateľovi Ivanovi Ostrochovskému s filmom Garda. Odozva, ktorú si film od historikov (Čaplovič, Mičev, Michálek, Nižňanský) zaslúžil, je celkom adekvátna. Kritická interpretácia historických faktov nemôže byť považovaná za žiadnu snahu o novú normalizáciu, ako to naznačuje režisér. Otázky, ktoré film vyvolal, však nesúvisia len s kontroverzným predmetom diela, ale aj s formou filmu.

Návraty do obdobia Slovenského štátu 1939-45 začínajú byť populárne. Ostrochovský sa pustil do zložitej témy. Urobil tak sebavedomo, bez snahy o politickú a historickú korektnosť, našiel v sebe odvahu otvorene artikulovať pocity a postoje, pripusťme, veľkej časti verejnosti. V šoku zostali najmä diváci, ktorí v osudnú nedeľu čakali od dokumentu na RTVS pokus o objektívnu štúdiu, alebo aspoň štandardné historické rozprávanie v duchu hodnôt antifašistickej tradície.

No od prvých momentov filmu je jasné, že tentoraz máme do činenia s prózou porazených. Komentár, ktorý nesie ťarchu výpovede, obsahuje veľké množstvo hodnotových súdov, na Hlinkovu gardu spomínajú starí muži, ktorí akoby nemali nič spoločné s vojnovými zločinmi (a nikto to radšej ani neskúma). Príbeh HG je podľa autorov v prvom rade príbeh vlastenectva, pripomínajú sa pozitívne činy pri obrane vlasti. A hoci sa dokument nevyhýba ani takzvaným čiernym momentom organizácie, vedome navodzuje dojem, že zlyhali jednotlivci, oportunisti a kriminálnici, ktorí (podľa jedného z protagonistov) do radov Gardy nikdy patriť nemali (naverbovanie týchto „živlov“ súviselo s vypuknutím SNP).

Žiadne limity

Samozrejme, vo filme dostávajú slovo aj obete. K základnej myšlienke filmu však nemajú vlastne čo povedať. Ich výpovede akurát len dokazujú excesy, ktoré sa, bohužiaľ – nikto to neodmieta – udiali. Bola taká doba. Tvorcovia skôr implicitne kladú otázku, či by tieto zločiny mali byť dôvodom na celkové negatívne hodnotenie organizácie, ktorá v prvom rade bojovala za ochranu štátu, poriadku a národa. Dozvedáme sa, že skutočne „národne povedomí“ gardisti sa od zločinov dištancovali, mnohí údajne dokonca písali (opäť protagonista Štelcer) Tisovi a upozorňovali ho na neprávosti.

Tvorivé relativizovanie doposiaľ známej histórie nemá vo filme takmer žiadne limity. Arizácia je jedným z protagonistov prirovnávaná k nedávnej privatizácii, priznania členov POHG zo známeho procesu z roku 1958 sú podľa bližšie neuvedených historikov „prehnané“, na „exekúciách“ civilistov sa zúčastnilo len asi päť percent členov POHG (bez udania metódy výpočtu), väčšina bola len akousi nešťastnou náhodou „prítomná“ atď. 

Takáto „alternatívna“ interpretácia dejín prvej Slovenskej republiky nie je nič nové. Skupina Tisovmu režimu naklonených historikov má nepochybne svoj okruh sympatizantov aj vo vládnych kruhoch. Problematické je v tomto prípade skôr pojmové spojenie dokumentárny film.

Mýtus objektivity?

Väčšina divákov má, pochopiteľne, sklon veriť, že dokumentárny film je niečo, čo je založené na dokumentoch, niečo, čo zo samej svojej podstaty zachytáva realitu (dokumentuje) a čo je samo ako celok určitým objektívnym svedectvom, čiže dokumentom. Po odvysielaní filmu Garda si širšia verejnosť mohla uvedomiť, že veci nie sú také jednoznačné. Dokumentárny film je napokon ako každý iný film vždy subjektívnou, v lepšom prípade tvorivou interpretáciou reality (Grierson). Dokumentárny film nie je vedecká štúdia, je vždy nepriamym obrazom svojho autora a jeho vnútorného presvedčenia. Ivan Ostrochovský ponúkol svoju vlastnú verziu príbehu HG. Je vôbec správne kritizovať režiséra za spôsob, s akým zaobchádza s realitou, prípadne ho obviňovať z manipulácie skutočnosti, ak je práve toto podstatou jeho práce?

Mnohí úspešní režiséri dnes zavrhli mýtus objektivity a nestrannosti. Veď kinematografiu robia všeobecne zaujímavou práve radikálnosť, zaujatosť, boj za osobné hodnoty. Ak si zoberieme napríklad Michaela Moora alebo Olivera Stonea, ich filmy sú celkom zjavne jednostranné, subjektívne a politicky motivované. Vôbec sa tým navyše netaja. Úspešný slovenský dokument Kauza Cervanová, či už s jeho závermi súhlasíme, alebo nie, je takisto prípadom trendu k jednostrannej a angažovanej interpretácii skutočnosti. Prečo je teda Garde vytýkané to, čo sa pri iných dokumentárnych filmoch oceňuje a dáva za vzor (autorský názor)? Odpovede treba tentoraz hľadať nielen v politickom obsahu diela, ale hlavne v jeho falošnej a zavádzajúcej forme.

Komentár

Prvý vážny problém je v tom, že Garda je koncepčne tradičný dokumentárny film s komentárom. Komentár, ak nie je chápaný ironicky, je zvyčajne nositeľom faktografických informácií a vo väčšine televíznych filmov má objektivizujúcu funkciu. V Garde rozhodne komentár ironicky chápaný nie je. Text prednášaný Igorom Štefucom je hlavne didaktický. Spočiatku Garda pôsobí ako náučný film pre deti a dospievajúcu mládež.

Charakter komentára sa však neskôr mení, miestami nadobúda tvar lyrizovaného rozprávania, zdá sa, že Štefuca je až pohnutý, keď prichádza reč na krivdy páchané na slovenskom národe (Masaryk, Beneš, Maďari, Židia…). V konečnom dôsledku je celá táto verbálna línia skôr subjektívnou a hodnotiacou interpretáciou udalostí, hoci sa na iných miestach tvári ako nestranné a objektívne rozprávanie.

Táto ambivalencia je buď prejavom celkom nezvládnutej réžie, alebo, horšie, vedomou snahou o legitimizáciu neoľudáckych mýtov vo verejnom priestore.

Názov a témy

Druhý problém súvisí s názvom diela. Názov je dôležitý dramaturgický nástroj, ktorý vymedzuje priestor diskurzu. Ako sa môže zdať, film Garda má za cieľ podať v rámci možností žánru komplexný pohľad na organizáciu. V názve dokumentu nie je žiadny subjektivizujúci prvok. Ani v podtitule som sa nedozvedel, že pôjde o svojskú verziu krvavej histórie podľa Ostrochovského, Leščáka a spol. Autori sa tak chytili do pasce očakávaní, ktoré sami vytvorili, a len ťažko sa teraz môžu cítiť ukrivdení.

Podobne je to aj s jednotlivými témami filmu. Ak sa rozhodneme na pomerne malom priestore rozprávať o histórii HG, celkom prirodzene nás zaujímajú veci, ktoré sú sporné, kontroverzné a teda určujúce. Likvidácia oponentov, deportácie Židov, hromadné popravy… Práve zásadným bodom sa film venuje povrchne a nedostatočne. Používajú sa zaužívané floskuly, alebo sa im film radšej celkom vyhýba.

Platí tu presne to, čo povedal Pavol Branko v súvislosti s iným pozoruhodným dielom RTVS režiséra Štrica: „Neklame tým, čo hovorí, ale tým, čo nehovorí.“

Nekritický postoj

Tretím a najzávažnejším remeselným nedostatkom filmu je absolútne nekritický postoj k výpovediam svedkov doby. Autorom treba, samozrejme, uznať, že dostali pred kameru ľudí, ktorí dosiaľ nemali možnosť otvorene komunikovať svoje názory. Problém tu nie je vo výbere protagonistov, ale v spôsobe, akým sa s nimi vo filme pracuje. Od bývalých členov HSĽS či POHG ťažko očakávať prílišnú sebakritiku.

V dokumente však nejde o autorský pohľad na vnútorný svet hrdinov, ale o vecný spor o naše dejiny. Práve k tejto téme sa vzťahujú výpovede a autori filmu sa s nimi musia kriticky vyrovnať. Preto je nevyhnutné subjektívne výpovede konfrontovať s realitou. Rezignáciou na elementárnu pracovnú metódu dokument stratil napätie, ale aj zmysel.

Hlinkova garda nebol spolok záhradkárov, aby sme sa sentimentálne venovali spomienkam na založenie a rozvoj. Nie je tu ani náznak spochybňovania, či snahy overovať si faktickú presnosť výpovedí. Ako dokumentaristi musíme skúmať, čo skutočne v danej dobe dojatý pán Kružliak písal, a položiť si aj nepríjemnú otázku, či náhodou jeho propaganda nepomohla pár ľuďom do plynu.

Film ako celok ponúka len jednu interpretáciu udalostí, a tá je v rozhodujúcej miere zhodná s videním protagonistov režimu, ktorých vidíme pred kamerou.

Alibisticky a neuveriteľne hlúpo pôsobí v tejto súvislosti reakcia RTVS. Podľa dramaturgov tejto inštitúcie je objektivita diela určovaná pomermi medzi výpoveďami protagonistov filmu. Ak sa teda podľa tejto logiky vo vysielaní RTVS objaví obeť nacizmu, napríklad spomenutý Pavel Branko, dramaturgičky pani Tomaníková alebo pani Gajdošíková, by ihneď mali pozháňať nejakého zaslúžilého člena SS, aby všetko uviedol na pravú mieru.

Režisér Ivan Ostrochosvký je (bol?) nepochybne jeden z najtalentovanejších a najperspektívnejších filmárov u nás. Otvorene však hovorím, že by bolo lepšie, keby film Garda radšej nikdy nenatočil. Dokument s veľmi sporným a morálne kontroverzným obsahom sa vyznačuje veľmi zmätočnou a zrejme vedome zavádzajúcou formou. Je to presne ten typ filmu, ktorý nás núti zaujať postoj, hoci by sme sa tomu, aj z osobných dôvodov, radšej vyhli. O to viac, keď doba kedy mnohých z nás budú v mene národa naháňať takíto sympatickí gardisti, je už možno opäť za dverami.

Autor je režisér

Komentáre

Teraz najčítanejšie