Denník N

Dokumentárny film a jeho vyváženosť

Hlinkova garda, v čele Vojtech Tuka a Alexander Mach. Foto - Archív
Hlinkova garda, v čele Vojtech Tuka a Alexander Mach. Foto – Archív

Režisér dokumentu Garda: Hlavným hriechom komentára v mojom filme nie je to, že niečo nevysvetlil, ale práve to, že nie je jednofarebne tendenčný

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Všetky jednofarebné a propagandistické filmy, ktoré naša kinematografia desaťročia produkovala pre potreby jednotlivých režimov boli postavené predovšetkým na tendenčnom komentári, ktorý nemal poskytnúť nikomu čo i len najmenší priestor na rozmýšľanie.

Chybou dokumentu Garda, ktorý som realizoval, a ktorý bol odvysielaný v RTVS, je údajne to, že v ňom nebolo všetko adekvátne „dovysvetlené“ v komentári. Podľa môjho názoru je však hlavným hriechom komentára v mojom filme práve to, že nie je jednofarebne tendenčný, ako to je zaužívaným zvykom pri zobrazovaní tohto obdobia.

Podľa niektorých historikov vraj neodzneli všetky „hlavné“ informácie a film je preto nevyvážený. Pre mňa bolo ale hlavné to, aby vo filme odzneli informácie, ktoré sa doteraz v slovenskom dokumentárnom filme z tých či oných dôvodov nikdy neobjavili. Čo samozrejme nikto za nevyváženosť doteraz nepovažoval.

Náš spoločenský úzus

Prečo sa na obrazovkách našej televízie nikdy neobjavili témy, ktoré by riešili také zásadné veci ako napríklad konfesionalizmus alebo čechoslovakizmus, ktoré dodnes polarizujú našu spoločnosť? Opäť tu zohrala úlohu naša slovenská malomeštiacka nátura? Teda, hlavne si nikoho nepohnevať, neštúrať, nerobiť problémy?

Čo ak urobím chybu, čo ak sa dotknem niekoho, kto bude v nejakej komisii, v škole, úrade? V tomto prípade nie je naša malosť iba geografickou, ale predurčuje aj spôsob reflexie našej, často čiernej, minulosti.

Ak sa teda všetci hlásime k názorovej pluralite alebo len k elementárnej možnosti občana a jeho právu v prístupe k informáciám, prečo sa historici neozvali už dávno pred týmto filmom a nedožadovali sa korekcie evidentne nevyváženého zobrazovania tohto obdobia v slovenskom dokumentárnom filme a v RTVS? Áno, po bitke je každý generál.

Prečo nám pluralitným intelektuálom, či už z radov filmárov, historikov či publicistov, nikdy nechýbala výpoveď zastupujúca státisíce (!) členov HSĽS, HG, HM, FS? Títo ľudia sa zo slovenského dokumentárneho filmu vyparili. Či presnejšie, nikdy sa v ňom ani neobjavili. Čo povieme našim nasledujúcim generáciám? Že sme ich nechali vymrieť, pretože pre pamäť národa a politickú korektnosť bolo lepšie, keď sa ich často nedemokratické a skreslené videnie reality nedostane na svetlo sveta a televízne obrazovky? Toto obdobie a títo ľudia už boli históriou a každým normálnym a slušným človekom odsúdení nad všetku pochybnosť. Toto je spoločenský úzus.

Mali sme čakať?

Samozrejme chápem strach, čo sa stane, ak vypustíme takéhoto džina z fľaše. Ale nemali by sme sa viac obávať toho, že stratíme možnosť pochopiť malosť, zlobu, nenávisť a falošné ilúzie, ktoré sa objavili v slovenskom národe v tomto období?

Ja a moji kolegovia sme sa na poslednú chvíľu rozhodli zachytiť aspoň posledné zvyšky tejto čiernej pamäti slovenského národa. Niekoľko rokov sme obchádzali domovy dôchodcov a zaznamenávali posledných pamätníkov. Vznikol tak archív výpovedí, ktorý tu zostane aj pre generáciu, ktorá už nebude zaťažená naším videním doby.
Vytýka sa nám, že výskum typu oral history by mala vykonávať odborná inštitúcia a nie malá skupina dokumentaristov. S tým musím iba súhlasiť, aj my by sme radi použili takto pripravený materiál. Prečo však žiadna z odborných inštitúcií (a že ich je) takýto komplexný zber pamätníkov nerealizovala? Mali sme aj my sedieť a čakať ako všetci okolo, kým postupne všetci zomrú?

A tiež, týmto filmom sme nechceli zaplniť biele miesta slovenskej historiografie. Tá už je našťastie pri zobrazovaní tohto obdobia významne popredu pred slovenským dokumentárnym filmom. Našou snahou bolo predovšetkým zaplniť informačnú medzeru v kontexte slovenského dokumentárneho filmu. Náš film nie je vedecká práca a nikdy ňou ani nemohol a ani nechcel byť.

Komentár, v ktorom vraj chýbajú dôležité informácie, mal osem strán. Podľa historika Petra Sokoloviča, ktorý ako jediný na Slovensku komplexne spracoval tému Hlinkovej gardy vo svojej 500-stranovej knihe pre ÚPN, je film v poriadku a privítal ho. A vo svojej reakcii na film píše „Samozrejme, v každej práci sa môžu vyskytnúť nedostatky. Kto ich chce hľadať, iste si ich nájde aj v Ostrochovského dokumente Garda. Väčšina z tých, ktoré boli doteraz vznesené, sú však skôr odrazom polarizácie slovenskej historiografie a spoločnosti v nazeraní na obdobie 1. Slovenskej republiky. V tomto urobila RTVS uvedením dokumentu významný krok v snahe o objektivizovanie tohto interpretačne zložitého obdobia. Dnes, viac ako štvrťstoročie od možností slobodného prístupu aj k dovtedy monopolne stranícky vykladaným témam, je namieste, aby sa aj k problematike Hlinkovej gardy pristupovalo svedomite a bez príklonu k žiadnej ideológii tak, ako to podľa mňa urobil aj režisér filmu.“

Neodmietam všetko

Treba tiež pripomenúť, že mnohé z „chýbajúcich“ informácií už niekoľkokrát odzneli v iných filmoch. Dokument Garda neleží na „zelenej lúke“, ale je zasadený do kontextu množstva odvysielaných a reprízovaných filmov o zločinoch spáchaných na našich židovských spoluobčanoch, iných národnostiach, ako aj odporcoch režimu. Všetky tieto filmy tvoria súčasť našej kultúrnej pamäti a vytvárajú referenčný rámec a kontext aj pre interpretáciu nášho dokumentu. Takže ak niekto po sedemdesiatich rokoch od druhej svetovej vojne nevie, akým spôsobom boli potláčané práva občanov počas trvania 1. Slovenskej republiky, tak je to skôr problém nášho vzdelávacieho systému a spoločnosti, a nie jedného filmu.

Na druhej strane to neznamená, že nepočúvam alebo nebodaj odmietam všetky tvrdenia oponujúcich historikov. Sú isto fakty, ktoré by dokument posunuli na ešte lepšiu informačnú úroveň, aj preto som vďačný za každú konštruktívnu debatu na túto tému. To je jeden z dôvodov, prečo sme sa tejto téme venovali, aby sa aj v našej spoločnosti konečne otvorila diskusia na túto pre nás stále komplikovanú a v mnohom traumatizujúcu tému. Ostatne aj preto som minulý rok produkoval dokument, ktorý odvysielala RTVS o zvrátenosti nacistickej eugeniky – EUGÉNIOVIA.

Mojou ambíciou je, aby diváci filmu našli motiváciu a potrebu klásť si otázky, čítať knižky a v neposlednom rade našli v sebe silu, a kým môžu, tak sa spýtali svojich prababiek a susedov, na čo mysleli, keď im totalita sľubovala raj na zemi pre slovenský národ výmenou za to, že si nebudú všímať utrpenie ostatných národov: židovského, českého a rómskeho…

Veľmi ma mrzí, že namiesto konštruktívnej debaty a argumentácie sa diskusia po odvysielaní filmu zmenila na osobné urážky a moralizovanie, tiež ma mrzí, ak som k tejto atmosfére prispel aj ja niektorými podráždenými reakciami.

RTVS plánuje zaradiť do vysielania dlhšiu kinoverziu dokumentu Garda aj s diskusiou na túto tému. Dlhšia verzia (90 minút) vznikla simultánne, ale televízia ju do vysielania nestačila zaradiť, a keďže je o 20 minút dlhšia, obsahuje viac informácií a faktov.

Verím spoločnosti

Samozrejme chápem strach niektorých historikov a časti našej spoločnosti z toho že Slovák-divák možno nedokáže sám od seba rozoznať nemorálnosť a choré od zdravého. Čo potom? No práve v tomto sa pravdepodobne s historikmi rozchádzam. Pretože ja proste verím, že to dokážeme. Že sedemdesiat rokov po druhej svetovej vojne a po všetkých – izmoch, ktorými sme si museli prejsť, vieme ukázať prstom a povedať – toto je zlo a toto nie. Verím, že existuje pevné presvedčenie v spoločnosti, že nacizmus je zločin. A dokonca verím, že to dokáže pomenovať väčšina tejto spoločnosti. A pre ňu je aj tento film určený. Verím tiež, že naša sloboda a demokracia je tu rovnako pre všetkých. Ale možno že som skutočne iba naivný rovnako, ako je údajne naivný môj film.

Viem sa stotožniť s obavami aj argumentmi niektorých historikov z toho, že naša spoločnosť nie je ešte taká morálne vyzretá, aby zvládla výpoveď jedného gardistu na obrazovke RTVS. Chápem ich, ale z celého srdca dúfam, že sa mýlia. Na druhej strane, však mám pocit, že oni sa vôbec nesnažia pochopiť môj strach z toho, že v 21. storočí a dvadsať rokov po strašnej totalite sa odo mňa očakáva, že urobím film, ktorý bude jednofarebne odsudzujúci, a teda rovnako totalitný ako doba, ktorú zobrazuje. Tí, ktorí moju prácu filmára poznajú, vedia, že som to nikdy neurobil a ani neurobím.

Autor je režisér a filmový historik

Komentáre

Teraz najčítanejšie