Denník N

Aké peniaze sa točia v herniach a ako vedia herne zatočiť s človekom

Čo sa stane s 30 eurami, keď človek vstúpi do herne? A ako dlho trvá, kým niekto prehrá 200-tisíc? Pozreli sme sa na to, ako funguje hazardný priemysel, či počet herní rastie a čo by sa stalo, keby ich zakázali.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V malej herni v širšom centre Bratislavy je v piatok popoludní len pár chlapov. Sedia pri bare a popíjajú pivo. Šesť automatov v tmavej zadnej miestnosti je zatiaľ opustených. Prichádzam si zahrať s dopredu stanovenými pravidlami – budem hrať šesťdesiat minút čistého času a odídem, keď prehrám tridsať eur.

Za automatom som nikdy nesedel. Kolegyňa, čo je tu so mnou, hrala naposledy pred rokmi. Chvíľu mi teda trvá, kým sa zorientujem. S pomocou prevádzkara hodím do prvého prístroja desať eur, na obrazovke vyberiem hru, ktorá mi nič nehovorí, a spustím autoštart. Predo mnou rotujú valce s obrázkami ovocia a po každom zastavení mi odpíše desať centov z kreditu. Občas pár centov pribudne, to keď sa ovocie zoradí do výherného poradia. Napriek legende nad obrazovkou až do konca hry neodčítam, kedy to výherné poradie nastáva.

Hre nerozumiem, ale zrazu sa automat rozbliká a ku kreditu mi pripíše šesť eur. Nechám si ich vyplatiť a skúsim susedný prístroj. Scenár je podobný. Valce rotujú, centy ubúdajú. Opäť sa hrá o poradie a ja opäť hre nerozumiem, no v jednom momente končím s pätnásťeurovým ziskom. Hlúpi majú šťastie, inak si to vysvetliť neviem.

Poprosím prevádzkara o výhru a s kolegyňou sa ho pýtame, kde je najbližšia ruleta. Dúfam, že pri nej aspoň budem tušiť, čo sa predo mnou deje. Beriem peniaze a o chvíľu parkujem pri najbližšom nákupnom centre. Herňa na poschodí je iná ako tá, v ktorej som strávil predchádzajúcich dvadsať minút. Za širokými čiernymi dverami na fotobunku sa otvára iný svet. V decentnom prítmí blikajú desiatky automatov a dve veľké elektronické rulety. Pri vchode nás víta replika Sochy slobody, ktorá však miesto fakle drží trofej s logom Slov-maticu, siete, ku ktorej herňa patrí.

Na horskej dráhe

Môžu byť tri hodiny popoludní, no v herni aj tak sedí asi desať ľudí, väčšinou chlapov. Vidím staršieho pána, ako bezmyšlienkovite stláča štart na jednom z automatov, aj robotníka v montérkach, ktorý sa venuje tomu istému. Medzi nimi sa preplietajú dve silikónové dievčatá v krátkych šortkách, letnom tričku a s havajským vencom na krku. Zrejme nejaká akcia, lebo v havajskej košeli je oblečený aj ďalší zamestnanec herne.

Niektorí z hráčov si s dievčatami tykajú. V sále je príjemná klíma, na stoloch chlebíčky a koláčiky zadarmo. Jeden ochutnám. Žiadna sláva, ale je to zadarmo. Sadnem si k prvej rulete, no keď do nej vložím desaťeurovku, obrazovka zhasne, skôr než stihnem na niečo staviť. Volám na jednu zo slečien, ktorá prekvapivo zisťuje, že som zrejme vyhral šesť eur. Šťastie začiatočníka, hovorí kolegyňa, no ja si skôr opakujem formulku o tých šťastných hlupákoch.

Presadáme k druhej rulete, kde začína skutočná hra. Najprv sa darí, potom nie. Striedam stávky na červenú a čiernu farbu či vysoké a nízke čísla, prihadzujem väčšie peniaze. V jednom momente prídem takmer o celú výhru z predchádzajúcej herne aj vopred stanovený tridsaťeurový limit, no potom sa hra opäť obráti.

Kým ja znovu vyhrávam, vedľa sediaci muž s cigaretou v ústach po každom zatočení guľôčky vulgárne zahreší. Podarí sa mi vyšplhať sa k ďalšiemu dvadsaťeurovému zisku. Mám chuť hrať ďalej, opäť to vložiť do hry, no zastavia ma vlastné pravidlá. Ubehla hodina hrania, je čas ísť od stola.

Celá hra pripomína horskú dráhu. Človek je raz hore a raz dole a len málokomu sa podarí vystúpiť vo chvíli, keď je práve na vrchole. Filip, ktorý sa v skutočnosti volá inak, ale meno sme mu na jeho žiadosť zmenili, by o tom mohol rozprávať. Do hry dal veľa a veľa aj prehral. Prišiel o peniaze, rodinu a takmer aj o život.

K hazardu sa po prvý raz dostal niekedy v roku 1999. V podniku, kam chodieval hrávať bowling, bola aj elektronická ruleta, a tak si k nej občas sadol. Nie často. Raz za štvrťrok, so stokorunáčkou vo vrecku, nič, čo by nebolo neškodné. Dodnes si presne nepamätá, kedy to neškodné byť prestalo. „Automaty ma vôbec nebavili, ruleta bola rýchla výhra alebo rýchla smrť,“ spomína. „Fascinovalo ma to. Fascinovalo ma hrať sa s číslami, kombinovať.“

Tak to išlo aj tri roky. Intervaly medzi hrami sa skracovali, do herne občas zabehol aj hneď po práci. Návštevy začali byť pravidelné, ale riziko nevidel. Slušne zarábal, a tak si vlastne ani nevšimol, že časť výplaty utopil v rulete. Život bežal ďalej.

Našiel si priateľku, prišla svadba, dieťa bolo na ceste. Bolo treba stavať dom. „V tom čase som už vedel, ako to v herni chodí,“ rozpráva. „Sledoval som iných hráčov, rozprával som sa s nimi. Videl som vysoké prehry, ale aj vysoké výhry. Keď sme začali stavať dom, manželka si nechcela brať úver a mne vtedy napadlo, že by som na stavbu mohol zarobiť v herni.“

Filip sa stratil v nereálnom svete. „Videl som len to, ako vyhrám a zabezpečím všetko, čo potrebujeme. Nepozeral som na to, že prehrávam.“ V rulete začal mesačne strácať desaťtisíce vtedajších korún. Keď sa stávky ďalej zvyšovali, peniaze začali dochádzať. A tak si ich zabezpečil inak. Keďže robil v stavebnej firme a vozil materiál zákazníkom, nebol to až aký problém. Materiál odovzdal, peniaze si nechal. Ak to nešlo takto, požičal si.

Mapa hazardu: kocky sú herne, eurá nebankovky a domčeky záložne

 

Najprv na dno, potom pod vlak

Prišli dni, keď šiel do herne aj s polmiliónom. Najzaujímavejšie na tom je, že to stále dokázal utajiť. O jeho závislosti netušila ani manželka, ani rodičia. Až raz zaklopali na dvere prví veritelia. Filip v tom čase prestávkoval už šesť miliónov korún.

Vtedy ho žena po prvý raz vysťahovala z domu. Na týždeň sa stal bezdomovcom, no nakoniec ho prichýlili rodičia. Presvedčil ich, že sa všetko zmení. Vzali si úver a nakoniec mu druhú šancu dala aj manželka. No nezmenilo sa nič. Zakrátko utiekol z domu a opäť sa dostal na ulicu. Celé dva mesiace bol nezvestný, nebral telefóny, neozýval sa. Padol na úplne dno.

„Nemal som žiadne peniaze, bol som hladný. No aj keď som raz našiel na zemi drobné a išiel si za ne kúpiť nejaké jedlo, závislosť sa ozývala. Jedlo som nechal pri pokladni a mince hodil do automatu.“

Nevyhral – a v ten večer sa hodil pod vlak. „Myslel som si, že pomôžem rodine, lebo vyplatia dlžoby zo životnej poistky. Samozrejme, bol to nezmysel, lebo pri samovražde poistka neplatí. No hlavne mi už bola hanba.“

Vlak ho len letmo zachytil a odhodil preč. Dobitý sa dostal do nemocnice a po prvý raz nastúpil na liečbu. No ešte mesiace v hlave veril, že jediná šanca, ako získať peniaze a vyplatiť dlhy, je znovu sadnúť k rulete. Pomohla mu až skupina anonymných gamblerov.

„Prvýkrát som sa stretol s ľuďmi, ktorí mali taký istý problém ako ja. Mama mi chcela pomôcť, ale ona nevedela, čo mám v hlave. Oni áno. Rozprávali mi príbehy, ako sa z toho dostali, a zostalo už len na mne, či to chcem spraviť aj ja.“

Dnes Filip žije u rodičov. Manželka ho opustila, ale vzťah majú dobrý. S deťmi sa vidí každý týždeň. Abstinuje sedem rokov, no jeho život vyzerá inak ako pred ruletou. Patologické hráčstvo považuje za nevyliečiteľnú chorobu, s ktorou sa dá žiť – asi tak, ako vie žiť diabetik s cukrovkou.

Filip má namiesto inzulínu pravidlá. Zrejme už nikdy si neotvorí účet v banke. Svoje peniaze nespravuje sám, je pod kontrolou rodičov, ktorým sa musí denne hlásiť. Každý mesiac spláca kúsok z 50-tisíc eur, ktoré stále dlží. V peňaženke nosí iba pár eur. Nekupuje si stieracie žreby ani kávu z automatu. Hodiť mincu do stroja by bolo príliš blízke tomu, čo zažíval pred rokmi.

Koľko je gamblerov? Tristo oficiálnych

Nikdy nezistíme, koľko z toho, čo prestávkoval, vložil Filip do automatov, ktoré prevádzkuje firma Slov-matic. No niečo zrejme áno. Spoločnosť je na trhu prakticky od začiatku 90. rokov, dnes má asi dvesto prevádzok a pätnásťpercentný podiel na trhu.

Jej sídlo 90. roky ešte niečím pripomína. Na stenách pri recepcii vidieť sivý obklad, pri schodisku stojí tá istá zmenšená replika newyorskej Sochy slobody s trofejou namiesto fakle, akú som videl v herni. Atmosféru dotvárajú štyri staré automaty, do ktorých kedysi hráči hádzali peniaze.

Víta nás spoločník firmy a šéf Asociácie zábavy a hier Igor Vicel. Záujem novinárov trpí. Od začiatku roka, čo sa najmä v Bratislave začalo o hazarde debatovať ešte hlasnejšie ako v minulosti, už odpovedal na desiatky otázok.

Bratislava, 17. 6. 2015. Hracie automaty. Slov Matic. Foto N - Tomáš Benedikovič
Igor Vicel, majiteľ Slov-maticu a šéf Asociácie zábavy a hier. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vicelovi v prvom rade prekáža, ako aktivisti a politici o herniach rozprávajú. Jeho slovník sa líši. Čo iní nazývajú hazardom, on označuje za zábavný priemysel. Kde iní argumentujú gamblermi, on vidí hráčov. A to je podľa neho jasná väčšina návštevníkov herní.

„Máme prieskum, ktorý ukazuje, že sedemdesiat percent návštevníkov našich prevádzok tam prišlo za zábavou, odreagovať sa. Všetci hovoria len o gambleroch, ale koľko ich reálne u nás je? Na gamblerstvo sa lieči len asi tristo ľudí ročne.“

Štatistiky mu dávajú za pravdu. Podľa Národného registra zdravotníckych informácií sa v roku 2013 na psychiatrii liečilo 290 patologických hráčov. Rok predtým ešte o dvadsaťpäť menej. Samozrejme, aj Filipov príbeh ukazuje, ako ďaleko má gambler od toho, aby si svoju závislosť priznal, išiel sa liečiť a dostal sa do štatistík.

Posledné mesiace v mnohých mestách odpor voči herniam rastie. Najnovšie v spomínanej Bratislave, kde petíciu za zákaz herní spustil primátor Ivo Nesrovnal spolu so starostami mestských častí. Aj za cenu toho, že mesto príde o významné príjmy do svojho rozpočtu. Pre predstavu, Bratislava minulý rok z hazardu získala štyri a pol milióna eur. Viac ako tri milióny prišlo z odvodov za hracie automaty či kasína, zvyšok pochádzal zo stávkových kancelárií a z iných hier. Priemerné krajské mesto má z hazardu ročne asi pol milióna.

„Nie na všetko sa dá pozerať len optikou financií,“ vysvetľuje hovorkyňa bratislavského primátora Ivana Skokanová. „Závislosť od hazardných hier je vážny sociálny problém, ktorý spôsobuje rozvrat rodín, psychické problémy ľudí, čo môže prerásť do zložitej sociálnej situácie, ktorú musí následne riešiť mesto alebo samotný štát. Navyše prevádzky sú často umiestňované v lokalitách, kam naozaj nepatria – pri školách, nemocniciach či liečebniach.“

Herní je v skutočnosti menej

Vicel vraví, že na podobné iniciatívy si už firmy ako Slov-Matic zvykli. „Je úplne jedno, aká strana je pri moci,“ tvrdí. „Zákon o hazardných hrách sa vždy len sprísňoval. Pre politikov sme vďačná téma. Keď chceš do niekoho kopnúť, nájdi si herňu, do nej trafíš. Je to zaručená téma.“

Mnohých ľudí k protestom proti herniam privádza pocit, že je ich viac. Ich rozšírenosť v Bratislave ukázala aj známa mapka, ktorú vytvoril aktivista Ivor Švihran. Realita je však iná. Počet herní, teda prevádzok, kde je aspoň päť výherných prístrojov, buď klesá, alebo stagnuje.

Bratislava, 17. 6. 2015. Hracie automaty. Slov Matic. Foto N - Tomáš Benedikovič
Tu končia staré rozobrané automaty. Kde končia ich hráči? Foto N – Tomáš Benedikovič

V Bratislave sa znížil medziročne asi o päťdesiat, v iných mestách sa držia na rovnakých číslach. Výnimkou je Banská Bystrica, kde sa od vlaňajšieho roka počet herní zdvojnásobil – stalo sa to však hlavne preto, že firmy svoje automaty stiahli z pohostinstiev a krčiem, kde môžu byť maximálne dva prístroje, a vytvorili prevádzky s väčším počtom automatov. Už roky klesá aj celkový počet výherných automatov. Kým v roku 2009 ich bolo na Slovensku asi 29-tisíc, dnes je to o približne 7-tisíc menej.

Klasické kamenné herne vytláča internet. Mladí sa tu naučili hrať poker, stávkovať, roztáčajú tu aj ruletu. Vicel tvrdí, že ľudia od osemnásť do tridsať rokov dnes do jeho podnikov takmer nevkročia.

Prečo teda máme pocit, že herní je viac? Odpoveď je, že je ich viac vidieť. Preskupujú sa a čiastočne dostávajú z periférií miest. Občas zaberú priestory, kde sa dlhodobo nedarí iným nájomcom, ako to bolo napríklad v Bratislave na Dunajskej ulici, občas otvoria novú prevádzku v nákupnom centre. Herne sú viac na očiach – aj preto, že sa o to samy snažili.

„Voľakedy, keď si niekto chcel spraviť svetelný bilbord alebo panel, bolo to strašne drahé,“ vysvetľuje Vicel. „No technológia išla tak strašne dopredu, že dnes je to vec, ktorú si môže dovoliť podpriemerne zarábajúca firma. Preto prvé, čo urobí, hneď si herňu nasvieti. Nečudujte sa, je to logické. Ale, žiaľbohu, čo sa stalo – upútali sme pozornosť. A nie tých, ktorých sme chceli.“

Aj preto firmy, ktoré žijú z hazardu, museli začať robiť ústupky. Ich asociácie spísali takzvané memorandum o porozumení, kde si samy zakázali hneď niekoľko vecí. Sľúbili, že nebudú zvyšovať počet prevádzok, úplne skončia s reklamnými kampaňami v televízii, rádiách či na bilbordoch a z fasád herní odstránia svetelné nápisy či polepy, ktoré okoloidúcich upozorňujú, čo je vo vnútri. Podľa memoranda by sa na fasáde nemal nachádzať žiadny nápis „herňa“.

Nepodvádzame, nie sme vo filme

V sídle Slov-Maticu schádzame do väčšieho skladu, kde likvidujú staré automaty. Firma postupne vyraďuje staré, takzvané výherné hracie prístroje, ktoré fungovali samostatne a mali vnútri malý počítač. Nahrádza ich takzvanými videohrami. Tieto automaty prakticky vyzerajú takisto, no sú pripojené na centrálny server a „zlosovanie“ prebieha v ňom.

Oba typy prístrojov sa líšia aj v tom, čo za ne firma odvedie obciam a štátu. Za výherný hrací prístroj zaplatí ročne 1500 eur obci a 2100 eur štátu, za videoherný terminál je to 800 eur pre obec a 4200 pre štát.

Vicel čaká otázku, ako sa dá hra zmanipulovať. „Samozrejme, že sa to nedá, toto nie je film z 30-tych rokov,“ presviedča. „Na serveri je generátor čísel, ktorý, či mi niekto verí, alebo nie, je nezmanipulovateľný. Server musí byť v špeciálnej miestnosti. Ani ja nemám prístup k nášmu serveru. Neviete tam manipulovať dátami, lebo by to bolo vidieť na zálohovom serveri, na ktorý má prístup aj finančná správa.“

No aby mal biznis logiku, vždy musí jeho firma získať viac, ako zo strojov vytiahnu hráči. Vicel hovorí, že každý hráč má 94-percentnú šancu, že sa dostane do momentu, keď vyhrá. No je potom na ňom, či si výhru nechá vyplatiť alebo bude pokračovať v hre. V skutočnosti sa vyplatené výhry pohybujú na úrovni 84 percent z toho, čo hráči do strojov vložia.

Zvyšných šestnásť percent teda tvoria výnosy herní, z ktorých platia nájmy, mzdy, odvody štátu a ďalšie náklady, a z ktorých si odkroja aj svoj zisk. V absolútnych číslach to vyzerá tak, že tieto hrubé výnosy slovenského herného priemyslu dosahujú ročne asi 350 miliónov eur.

Bratislava, 17. 6. 2015. Hracie automaty. Slov Matic. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vyradené automaty. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo sa herne nezakážu

Z týchto peňazí si veľkú časť vezmú na odvodoch obce a najmä štát. Ten za posledných päť rokov odvody z automatov dvakrát zvyšoval, a s tým sa zvyšovali aj jeho príjmy. V roku 2014 mu hazardné firmy za výherné prístroje a videoherné terminály odviedli asi 80 miliónov eur. A práve v tejto sume sa skrýva odpoveď na otázku, prečo to s úplným zákazom herní na Slovensku nebude také jednoduché, aj keby sa o to snažili všetci primátori v republike.

Štát už raz možnosť zakázať herne skomplikoval. Pred rokom 2012 mohli obce na svojom území zakázať automaty jednoduchým všeobecným záväzným nariadením, ktoré prijalo miestne zastupiteľstvo. Keď k tomu niektoré obce začali pristupovať, štát si do zákona zaniesol poistku. Počas druhej vlády Robert Fica (Smer) na základe podnetu Generálnej prokuratúry parlament na návrh poslancov Smeru schválil, že zastupiteľstvo bude môcť zakázať hazard až po petícii, pod ktorú sa podpíše 30 percent obyvateľov mesta.

To v Bratislave predstavuje asi 120-tisíc ľudí, čo je v skutočnosti zrejme nereálne dosiahnuť. Najmä v situácii, keď sa podpisy aktívne takmer nezbierajú a hárky len ležia pohodené na úradoch mestských častí.

V menších mestách je šanca zmobilizovať tridsať percent obyvateľov predsa len väčšia. No aj keď sa to podarí, vyhrané nie je. V Starej Ľubovni mali v roku 2013 podpisov dostatok, ale vydanie všeobecného záväzného nariadenia nakoniec zablokovali miestni poslanci Smeru. Nový primátor mesta, ktorý do úradu nastúpil po vlaňajších voľbách, sa však nevzdáva a chystá novú petíciu.

„Som proti hazardu a osobne ho vnímam veľmi negatívne,“ dušuje sa Ľuboš Tomko. „Možno hovoriť aj o novom trende v našom meste, takzvanej hazardnej turistike. Problémom je, že hrať chodia počas vyplácania sociálnych dávok najmä Rómovia zo susedného mesta Podolínec, kde bol hazard zakázaný.“

Je riešením prohibícia?

Igor Vicel z Asociácie hier a zábavy hovorí, že hráčov zo sociálne slabých komunít v herniach nie je tak veľa, ako tvrdia jeho kritici. „Človek, ktorý k nám príde s pár eurami, vôbec nie je taký lukratívmy zákazník,“ hovorí.

Vicel navyše tvrdí, že ak by obce skutočne herne zakázali, neznamená to, že hazard zmizne. „Teraz sú moderné mapky herní, aj vy ste jednu takú mali,“ berie do rúk papier. „Ja vám môžem ukázať mapku nelegálnych herní v českých mestách, kde hazard zakázali. To by ste sa pozerali.“

Šéfa Slov-maticu dopĺňa mediálny zástupca herného priemyslu Juraj Danielis. „Na Slovensku dnes prakticky neexistujú nelegálne automaty,“ vraví. „Prohibícia by nás vrátila o 25 rokov späť a v Bratislave by vznikol čierny trh tak, ako vznikol po zákaze napríklad v Prahe, Brne či iných okolitých metropolách.“

Danielis presviedča, že čierne herne by neprevádzkovali firmy ako Slov-matic, ale rôzne pofidérne skupiny. Pri čiernom hazarde by podľa argumentov hazardných firiem štát a mestá prichádzali o peniaze, hráči by neboli pod kontrolou a zvyšoval by sa aj počet gamblerov.

„Viem, poviete, že straším,“ dodáva Vicel. „Nedávno tu so mnou sedel človek od českého výrobcu prístrojov. Hovoril, že k nám už dlho nič nevyviezli, ale že sa nemôže sťažovať. V Česku sa to vraj rozbehlo, v okolitých štátoch tiež. Ako to, spýtal som sa, lebo veď aj u nich silno regulujú. Povedal mi – ja som výrobca, ja to neriešim, ale oni to prevádzkujú načierno.“

Hazard pred pár mesiacmi v podstate úplne zakázali napríklad v blízkom Brne. Viceprimátor Matěj Hollan, ktorý zákaz roky presadzoval, v rozhovore pre Denník N priznáva, že problém s nelegálnymi herňami majú. „No je na štáte a polícii, aby ho vyriešili,“ povedal. Vicel mu oponuje. „Načo pridávať polícii prácu, keď nemusíme?“

A čo hovoria na zákaz herní tí, ktorí majú s patologickým hráčstvom najväčšie skúsenosti? Gambler Filip tvrdí, že nepatrí k ľuďom, ktorí by šli proti herniam protestovať, lebo podľa neho je za svoju závislosť zodpovedný predovšetkým on.

Psychiater Ludvík Nábělek, ktorý dlhé roky lieči gamblerov, ako je Filip, vidí cestu v sťažovaní dostupnosti herní, ktoré by však nemalo mať podobu úplného zákazu. „Nie je možné predpokladať úplne lineárnu súvislosť medzi počtom herní a množstvom patologických hráčov v tom-ktorom regióne,“ povedal.

„Na druhej strane, reštrikcia dostupnosti hazardného hrania – sťaženie prístupu k hazardu – môže priaznivo ovplyvniť najmä možnosti vzniku nových závislostí. Je evidentné, že človek, ktorý nikdy nehral, nehrá a nebude hrať hazardné hry, nemôže sa stať od nich závislý.“

„Iste by zákaz herní v jednom meste mohol znížiť počet gamblerov,“ hovorí Jozef Benkovič, odborník na liečbu závislostí z ústavu na Prednej hore. „Ale skutočný patologický hráč s tým nemá problémy, lebo keď si chce zahrať, zájde si tam, kde sú herne alebo hracie automaty.“

Nádej skôr vidí v pripravovanej zmene zákona o hazarde v Česku, kde chcú monitorovať hráčov, ich vek a ich vstup do herní. „Uvažuje sa v ďalšom kroku o umiestnení hracích automatov len v herniach, nie v každej periférnej „hospode“. Takýto zákon by rozhodne viac pomohol redukovať problém gamblingu,“ vraví Benkovič.

Slovensko

Teraz najčítanejšie