Maďarským stranám nesmie stačiť len to, že sú maďarské. Mali by sa spojiť, nie sa osočovať
Róbert Laboda (1985) je básnik, slam poet, učiteľ, herec. Vyrastal vo Fiľakove, kde študoval na gymnáziu, diplom získal v Nitre na Univerzite Konštantína Filozofa. V súčasnosti vyučuje deti na prvom stupni Základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským v Komárne.
Ako umelec sa často otvorene vyjadruje k politike i spoločenskému dianiu, kritizuje rasizmus a neznášanlivosť, ktorá sa v spoločnosti prebúdza. V rozhovore hovorí o tom, ako musel celej triede malých detí vysvetľovať, prečo im na svahu niekto nadáva za maďarčinu, aké boli študentské roky v Nitre v období, keď zmlátili Hedvigu Malinovú, a prečo má pocit, že je maďarská spoločnosť na Slovensku rozdelená.
V Pozsonyi podcaste Denníka N, ktorého prepisom je tento rozhovor, hovorí o neúspechu maďarských strán vo voľbách a aj o tom, aké sú ďalšie možné scenáre pre maďarskú menšinu na Slovensku.
Práve dnes ste si zmenili profilovú fotku na Facebooku, ste na nej obklopený žiakmi, ktorých učíte na základnej škole, hráte s nimi na gitaru. Máte rád prácu učiteľa?
Byť učiteľom sa oplatí jedine vtedy, ak vás táto práca baví. Určite sa to nesmie zredukovať na to, aby človek trpel pondelky, utorky, stredy a v druhej polovici týždňa sa už nedokázal dočkať víkendu. Keby som sa k tomu staval takto, tak túto prácu nerobím už desať rokov. A dnes už v tom konečne vidím aj zmysel.
Vidím, že som už urobil dostatok chýb a dostatočne veľakrát som si ich otvorene priznal a poučil som sa, vďaka čomu som možno už blízko k odpovedi na komplikovanú otázku: prečo je dôležité, že celé dni presedím za katedrou, prečo je dôležité rozprávať sa s deťmi, prečo je dôležité, že s nimi robím divadlo a recitujem, prečo je dôležité, že sa stávam súčasťou ich života.
Ako vyzerá vyučovanie na maďarskej škole na Slovensku? Je niečo konkrétne, v čom by sa mali zmeniť osnovy?
Učím na škole s vyučovacím jazykom maďarským, chodí k nám približne štyristo detí. Zlepšiť by sa dalo takmer všetko. Slovenské školstvo je samostatná téma, ale ak by som ho mal zhrnúť do bonmotu, tak by to bolo nejako takto: so školstvom na Slovensku nemáme žiadny problém, iba ten, že nie je o deťoch. Nič viac. Často mám pocit, že idem proti systému.
Aby som bol dobrým učiteľom a bol deťom oporou, musím byť akýmsi ich pajtášom. A je jedno, či hovoríme o maďarskej alebo slovenskej škole na Slovensku. Rozdiel je len v tom, že učíme v inom jazyku. Hneď vedľa našej školy je škola s vyučovacím jazykom slovenským a vidím, že tam chodia rovnaké deti z mäsa a kostí. Rovnako chodia na krúžky a ráno majú na chrbtoch ťažké aktovky plné kníh.
Predsa len však majú maďarské deti občas o starosť viac. Nedávno ste písali status o tom, že ste boli s celou triedou na lyžovačke v horách a deti z prvého stupňa sa tam stretli s nenávisťou len preto, že hovorili po maďarsky. V tom statuse ste písali aj to, že by ste chceli byť rovnocenným občanom tejto republiky. Čo presne sa stalo? Stretli ste sa aj predtým s podobnou nenávisťou?
Určite sa ešte vrátim aj k lyžovačke, ale aby som odpovedal na otázku, musím ísť do minulosti. Študoval som na univerzite v Nitre a nebolo jednoduché byť maďarsky hovoriacim študentom. A to nehovorím preto, aby som zo seba umelo vytváral spasiteľa alebo že konšpirujem. Jednoducho v Nitre bolo príliš veľa krstných otcov, ktorí po večeroch konali tak, ako sa im práve zažiadalo. A často si vyberali násilie. Pľuli za nami, keď sme sa šli zabávať, alebo ma nepríjemne komentoval hoci aj vyučujúci na katedre.
Dlho som premýšľal, či nemám odísť zo školy. Problém nebol s mojimi schopnosťami, ale výhradne s mojím materinským jazykom. Veľakrát som sa ocitol v situáciách, ktoré ma dodnes ťažia na duši. Nielen vo svojich básňach a textoch pozornosť sústreďujem najmä na komplexnosť spoločenského života, ale robím to aj vo vlastnom živote. Nie je ľahké takéto veci prehltnúť.
Ako ste reagovali?
Mal som jednu fajn slovenskú vetu, ktorá dosť často zafungovala. Ľuďom som hovoril:
