Čakanie na bombu
Hľadám stále nové informácie, a keď ich nájdem, sú stále horšie.
Domov do Tatier som prišiel v pondelok. Predtým som sa poradil s kamarátom lekárom — povedal, že môžem ísť. V utorok som sa bol lyžovať. Ľudí bolo málo, takmer nikto. A tam, na sedačke, zhruba pri treťom stožiari, v čase, keď sme mali šesť alebo sedem nakazených, mi zrazu napadlo, že predsa šesť alebo sedem nakazených jednoducho nemôžeme mať. Môže to byť len tým, že ich nevieme ani zachytiť.
Kým som vyšiel hore, položil som niekoľkým lekárom rovnakú otázku: nejdeme náhodou talianskou cestou? Kým som zišiel dole, mal som od všetkých odpoveď: ideme. Včasné radikálne opatrenia môžu pomôcť. Stav nášho zdravotníctva môže uškodiť.
Večer som volal ďalšiemu lekárovi: keď tu už som, mám tu kvôli rodičom ostať, alebo sa mám, naopak, tiež kvôli rodičom, pakovať? Povedal, že keď už tu som, nech ostanem: aspoň im pomôžem. Aspoň nebudú musieť nikam chodiť.
Vzápätí som im povedal, že tak vážne, ako sa rozprávame teraz, sme sa ešte nerozprávali. Ani keď som mal dvojku zo správania. Ani keď ma vyhodili zo školy. Odteraz nasleduje karanténa.
Sme v tom istom byte, ale stretávame sa minimálne. Rozprávame sa z diaľky, obchádzame
