Čakanie na bombu

Domov do Tatier som prišiel v pondelok. Predtým som sa poradil s kamarátom lekárom — povedal, že môžem ísť. V utorok som sa bol lyžovať. Ľudí bolo málo, takmer nikto. A tam, na sedačke, zhruba pri treťom stožiari, v čase, keď sme mali šesť alebo sedem nakazených, mi zrazu napadlo, že predsa šesť alebo sedem nakazených jednoducho nemôžeme mať. Môže to byť len tým, že ich nevieme ani zachytiť.

Kým som vyšiel hore, položil som niekoľkým lekárom rovnakú otázku: nejdeme náhodou talianskou cestou? Kým som zišiel dole, mal som od všetkých odpoveď: ideme. Včasné radikálne opatrenia môžu pomôcť. Stav nášho zdravotníctva môže uškodiť.

Večer som volal ďalšiemu lekárovi: keď tu už som, mám tu kvôli rodičom ostať, alebo sa mám, naopak, tiež kvôli rodičom, pakovať? Povedal, že keď už tu som, nech ostanem: aspoň im pomôžem. Aspoň nebudú musieť nikam chodiť.

Vzápätí som im povedal, že tak vážne, ako sa rozprávame teraz, sme sa ešte nerozprávali. Ani keď som mal dvojku zo správania. Ani keď ma vyhodili zo školy. Odteraz nasleduje karanténa.

Sme v tom istom byte, ale stretávame sa minimálne. Rozprávame sa z diaľky, obchádzame sa oblúkom. Vraj si mám obsedantne umývať ruky, tak si obsedantne umývam ruky. Snažím sa ľudí presvedčiť, že majú sedieť doma. Nie je čas na frajeriny.

V Poprade som bol v potravinách na sídlisku Západ. Boli plné dôchodcov; ja jediný som mal šatku. Videl som, že som za blázna. Parkovisko pred Tescom bolo plné. Ďalej neviem, som doma. Sme doma. Dnes som už bol len v malých potravinách tu na Sibíri, ak bude treba, môžem zájsť do Smokovca. Výhodou Tatier je, že tu sa môžete ísť prejsť: zaručene nikoho nestretnete.

Každé ráno robím z okna detskej izby tú istú fotku Slavkovského štítu. Janka z domu odvedľa povedala, že ma bude fotiť pri tom, ako fotím. Jožko z bytu o päťsto metrov ďalej fotí tiež. Ľuďom sa to páči, je to psychohygiena pre mňa aj pre nich. Je to sranda. Klamem: nie je to sranda. Necítim to tak. Vôbec to nie je sranda. Nič z toho vôbec nie je sranda.

Detská izba, rozumiete, nemám tu čo robiť. A tak prekladám, veď aj tak meškám — a vlastne neviem, načo prekladám. Nemyslím si, že keď sa to skončí, bude záležať na termínoch. Nebude, ale niečo robiť potrebujem. Neviem sa sústrediť.

Hľadám stále nové informácie, a keď ich nájdem, sú stále horšie. Dostávam maily, prosby, fotografie. Som bezmocný. Zúrim. Zúrim za všetkých tých lekárov a lekárnikov a policajtov a šoférov. Zúrim kvôli všetkým tým ľuďom, ktorí o ničom netušia nič. Som v detskej izbe. Som s rodičmi. Čakáme.

Púšťam si Crippled Black Phoenix a hudobníka, ktorý si dal meno Songs: Ohia. Presne takto. Bol super, potom sa upil. Ešte to nie je také zlé; keď je najhoršie, počúvam Portishead, a tam ešte nie som. A keby som aj bol, tak čo? Kam pôjdem a čo budem robiť? Písal som si so sestrou Hermanou. Keď príde čas, viem, kde je moje miesto, napísala mi. Rozplakal som sa a odpísal jej, že ju mám naozaj rád.

Prišiel som na tri dni, so sebou troje treniek, dve tričká, dvoje nohavíc. Toho lekára na telefóne som sa opýtal, kedy podľa neho budem môcť odísť. Povedal, že táto otázka bude relevantná tak o dva-tri týždne. To bolo pred troma dňami. Veď aj často prať odporúčajú. V duchu rátam s týždňami.

Niežeby som nebol pripravený — som. Budem tu tak dlho, ako bude treba. Akurát, že nie je veľmi čo robiť. Je to ako čakanie, kým padne bomba, o ktorej nevyhnutnosti viete. A keď padne, čo potom? Veď práve — zase nič. Otázky: čo teraz? Čo potom? A čo potom potom? Ako budem? Ako budeme? Ako bude vyzerať Slovensko a kedy to bude?

Bavia vás aspoň tie fotky Slavkovského štítu?