Nedeľná nekázeň: Pôstna karanténa

Podbean Player

Pozerám z okna na úplne vyľudnený bratislavský Ružinov. Len pár susedov sa vyhrieva na balkónoch. Zvláštny čas, karanténa. Pre nás kresťanov je navyše spojená s každoročným obdobím, ktoré začalo na konci februára – pôstom. Pri pohľade na všetky preventívne obmedzenia, ktoré nás zasekli doma, sa mi však zdá, že do nedobrovoľného pôstu sme sa dostali všetci.

Veľkonočný pôst v mnohých evokuje utrpenie, ktoré si z nepochopiteľných príčin kresťania spôsobujú. Vždy ma prekvapí, keď ho ešte stále niekto škatuľkuje len ako „nejedenie mäsa“.

Prakticky je to obdobie štyridsiatich dní od Popolcovej stredy do Veľkej noci – čas od pomazania popola, ktoré má pripomínať ľudskú krehkosť, Nietzcheho ničotu, až po veľkonočné obnovenie krstných sľubov, ktoré sú, naopak, symbolom čistého dobra ukrytého v podstate človeka. Pôst je teda cestou premeny. Človek si uvedomuje svoje chyby a chce byť lepším.

Z detstva si pamätám, ako sa v kostole počas pôstu zahalili obrazy a kríže. Symbolizovalo to práve spomínanú premenu. V živote sa niečo skrýva, aby prišlo čosi nové alebo aby sme to, na čo sme sa už len bezmyšlienkovite pozerali, kým to zmizlo z našich očí, nanovo objavili a docenili.

Obdobie pôstu je teda novou reinterpretáciou. Obrazu človeka. Rovnako, ako nastáva pri každom pohľade na umenie, ktoré by bolo bez ľudskej interpretácie gýčom, musí nastať aj pri pohľade na naše náboženstvo, našu vieru, ktorá sa inak stane len vyprázdneným rituálom.

Pravdou náboženstva je totiž tajomstvo. Pravdou náboženstva je poznanie, že skutočnosť „nemá dno“, že má povahu bezodného tajomstva. A tomuto tajomstvu hovoríme Boh. Je to Eckhartova mystika Boha, ktorého nemôžeme vtesnať do jednoduchého „je“, lebo vtedy nie je. Kresťanský Boh je večnou otázkou, ktorá má dennodenne znieť. Tomáš Halík k tejto téme dopĺňa zaujímavý pohľad: „Tak zřejmě v naší části světa muselo přijít období ateismu, náboženství muselo přestat být samozřejmým, aby se – jak to vidíme už dnes u řady vnímavých lidí – a také v umění – mohl znovu probouzet smysl pro posvátné a podstatné věci.“

A práve pôst nám má vytvoriť otázky o tom podstatnom. Otázky o človeku, o Veľkej noci, symbole bezpodmienečnej lásky či bláznovstva človeka visiaceho na kríži. Pôst nie je o silnom sebazaprení ideálnych kresťanov, najspravodlivejších zo spravodlivých. Je tu pre nás, ktorí nie sme bez viny, ktorým v hlave nevíria vždy len najčistejšie úmysly, ktorí majú občas zamotané vzťahy, aby sme boli znovu o trochu lepšími ľuďmi. Bodka.

Má to však jedno riziko. Snažiť sa byť lepším môže pre niekoho znamenať zahľadenie sa do seba. Myšlienky, že vlastne je chyba našich blízkych, keď sa rozčúlime. Veď keby som bol sám, nič také by sa nestalo. Ale tajomstvo dobrého života je práve vo vyjdení zo seba. V hľadaní buberovského ja a ty. Vzťahu, kde jeden premieňa druhého. Pôst je teda aj časom, keď sa v skutočných vzťahoch žije naše jedinečné ja a ty toho druhého. Uvariť bylinkový čaj, otvoriť odložený dialóg, sadnúť si k šachom. Byť lepším sa nedá byť sám pre seba.

Celý svet stojí pred veľkou výzvou. Verím, že to všetci spoločne zvládneme. Nás čaká pár dní, možno týždňov doma. Vezmime to ako priestor na premenu každého z nás. Pôst, ktorý nás učí byť lepšími.