Denník N

Túžba žiť v prirodzenom meste

Vydavateľstvo Skalná ruža vydalo zbierku Donny Stonecipherovej Modelové mesto. Poézii, ktorá sa pohybuje na hranici inovatívnej básnickej výpovede a komunikatívne prístupnej lyriky, dominuje fascinácia mestom.

Donna Stonecipher (1969) pochádza z USA, vyrastala v Seattli a Teheráne, v rokoch 1994–1998 žila v Prahe, študovala na University of Iowa a na gruzínskej univerzite, v súčasnosti žije v Berlíne. Debutovala v roku 2002 básňami v próze. Je prekladateľkou z nemčiny a francúzštiny. Za svoju tvorbu získala viacero literárnych ocenení. Okrem štyroch básnických zbierok vydala esejistickú knihu Próza, poézia a mesto a už v nej bolo zrejmé, že autorku mesto fascinuje. Naplno sa to prejavilo v roku 2015, keď vyšla jej kniha Model City. Vydavateľstvo Skalná ruža – Juraj Kuniak (editor) a Nóra Ružičková (redakcia) ju v preklade Ivany Hostovej ako Modelové mesto ponúkajú aj slovenskému čitateľovi.

Netradičná kompozícia i grafika

Kniha je urobená zaujímavo (graficky i kompozične), začína sa mottom („Čakáme na také mestské plánovanie, ktoré nám dá slobodu“ – Le Corbusier), otázkou: Aké to bolo? a pokračuje sedemdesiatimi dvomi textami, ktoré sú očíslované od 1 po 72 (v skutočnosti 71, lebo číslo 36 chýba). Stránky v knihe číslovanie nemajú. Sedemdesiatjeden básní sa končí textom „Odpoveď“ a na ďalšej strane textom „Berlín a inde 2010–2014“. Úvodná otázka má svoje „odpovede“ v nasledujúcich textoch-básňach, ktoré sú skomponované do podoby vždy štyroch slôh po troch veršoch.

Každá sloha sa zásadne začína výrazom „Bolo to ako…“, aby nasledovala „odpoveď“ na úvodnú otázku knihy „Aké to bolo? Autorka vo veršoch strieda neosobné vyjadrovanie s 2. osobou, ktorá je fiktívna, ale adresná – čitateľovi? tomu, kto zažil či zažíva to, čo lyrický subjekt? Už z tohto kompozičného náčrtu vidieť, že autorka zvolila značnú mieru konštrukcie zvlášť vo vonkajšej kompozícii textov, ale takýto postup, keďže nie je tradičný, istým spôsobom čitateľa priťahuje. Autorka sa s veršami a motívmi „hrá“ – ukladá ich zhora nadol a potom opačne, prehadzuje ich a stále je to ten istý význam, inak vypovedaný, ale lyrickým subjektom rovnako pociťovaný. Spravidla štvrtá strofa každej básne predstavuje akúsi rekapituláciu prvých troch.

Mesto sa dá vnímať rôzne – historicky, architektonicky, skúsenostne, zážitkovo, reflexívne i asociačne a pod. Pred časom obohatila tému mesto kniha Kataríny Kucbelovej Malé veľké mesto, nedávno teoretická kniha Podoby mesta v slovenskej poézii 20. storočia (Jaroslav Šrank a kol.) alebo preklad knihy Fabiana Saula Boulevard ring do slovenčiny. A dali by sa menovať i ďalšie s témou mesta.

Mesto bez svojských čŕt

Svetobežníčka, Američanka Donna Stonecipher zamerala svoju pozornosť na architektúru mesta – modelového mesta, ktoré je konkrétne, ale môže byť aj fiktívne. „… zameriava sa na Berlín alebo na extrakt celej plejády pocitov nazbieraných v rôznych mestách,…“ (Peter Macsovszky v doslove). Na postsocialistické mestá hľadí posmešne, s údivom, zdajú sa jej neprirodzené. „Mesto, o ktorom píše Donna Stonecipher, má aj nemá charakter. Jej mesto je prázdne nie akoby, ale naozaj prázdne. Nedozvedáme sa nič o obyvateľoch a obyvateľkách, dozvedáme sa iba o názvoch niektorých štvrtí a ulíc, prípadne o turistoch, ktorí chcú v prítomnosti zažiť čosi z minulosti.“ […] „V meste nájdeme teda vychladnutú históriu, skupiny turistov a predovšetkým hotely.“ (P. Macsovszky).

Autorka všetky dojmy z modelového mesta mohla nadobudnúť v priebehu jednej prechádzky, jedného dňa, ale pritom v jej textoch nájdeme desaťročia a storočia mesta. Jej vnímanie mesta, jeho architektonickej štruktúry, jeho kompozície budov niekedy pripomína postupy z rozprávok. „Bolo to ako prejsť cez každý zahliadnutý dvor a zahliadnuť ďalšie dvory a prechádzať ďalšími a ďalšími zahliadnutými dvormi, kým náhle neprídeš k poslednému dvoru.“ Poetka však vníma nepríjemnú stránku mesta – samé hotely s prázdnymi izbami, „lampy vrhajú malé kužele svetla na temno ľudského života“.

Jej modelové mesto je bez svojských čŕt, sú z neho „vydolované všetky nápady […] za zadebnenými oknami dávno zabudnuté snahy o modelový život“. Zamýšľa sa, aké je bývať v takom meste v prenájme. Má z toho negatívne zážitky, vidí opustené, zanedbané, poloprázdne stavby, „zívajúce čierne diery okien, za ktorými nik nezostal…“. Jej lyrický subjekt je neustále v pohotovosti, všetko vníma, pozoruje, všetko premieňa na predstavy, často vzdialené realite alebo možnosti uskutočnenia.

Predstavy a pozorovania sa menia na nostalgiu

„Bolo to ako čítať Parížske pasáže a rozmýšľať o tom, aké skvelé by bolo ísť na nákupy v minulosti, keď každý obchod bol starožitníctvom a keď sa každá starožitnosť dala kúpiť za babku.“ Kladie mnoho otázok, v ktorých je do istej miery odpoveď alebo kritika: Keď vzniklo mesto umelo, je to mesto naozajstné? Lebo „Bolo to ako blúdiť […] nad veľkolepým falšovaním vekov“. Poznať mesto osobne, alebo poznať mesto z kníh, archívov, exponátov v múzeu, z filmov?

Mrakodrapy – „táto pocta panoráme zmierni nedostatok vznešenosti v živote mesta“? lebo budovy podľa nej sú krásne alebo vznešené. Prerobené mesto môže zvádzať zmeniť trasu, zúčastniť sa piknikov na lúke pri jazere, na mieste, ktoré bolo účelovo vytvorené zo starého lomu a priemyselného parku. Rozčuľujú ju imitácie (umelý vodopád, neprirodzene krásne osvetlený tovar vo výkladoch, reklamy…), mesto propagujúce samo seba, keď „ponúka všetky svoje prázdne plochy na predaj – vlastne horšie, na prenájom“.

Staré architektonické pamiatky sú znehodnotené novodobými prvkami, stavbami, predajom suvenírov a turisti sa môžu čudovať, keď im sprievodca povie, že „história je skutočná“ (diery po guľkách na budovách z druhej svetovej vojny). Autorkinu poéziu treba čítať pozorne, lebo za výsledkami bežného pozorovania mesta sú často ukryté narážky na tragédie, časti mesta sú ich dôkazom alebo ich evokujú, napríklad aby izba nebola bez okien, „v ktorej by mohli niekoho mučiť nekonečnými opakovaniami Lili Marleen“. Predstavy a pozorovania sa menia niekedy na nostalgiu. Kriticky až ironicky píše o kaviarňach s názvami Balzac, Einstein a pod., keď v neďalekom kníhkupectve je tabuľa: „Totálny výpredaj: Likvidácia zásob.“

Autorka mesto poznáva, ale nepredstavuje ho

Sem možno zaradiť aj metaforické kritiky na príliš modernú architektúru, ktorá prináša človeku často nepokoj. Niekedy zakomponuje aj ekonomicko-obchodné záležitosti („prečo by mal dovoz maskovať domáce zlyhanie“), ktoré sú kritikou dneška a vyjadrením, že veci, javy, činnosti sú postavené opačne, zložito, hoci by mohli byť jednoduchšie a lepšie. Málokedy vyjadruje psychiku lyrickej hrdinky, ale stáva sa, že je zdesená z uvedomenia si zbytočnosti prikrášľovania v mestách, aby sa zakryli nedostatky a v spoločenských vzťahoch „skrášľovanie lži“. Priam unikátnym spôsobom vyjadrila absenciu, resp. potrebu zelene v meste, kontrast priemyslu a prírody cez motív nezábudky. Autorka si všíma premeny častí mesta raz k jeho dobru, inokedy opačne, vníma mesto postavené zo samých hotelov, „zo samej drahej prázdnoty“.

Z veršov Donny Stonecipherovej je zrejmé, že autorka precestovala kus sveta, že žila v rôznych krajinách („Bolo to ako prechádzať popri budove, ktorú postavil jeden režim a použili nasledujúce tri a uvažovať o myšlienke vlastníctva, o budove ako o exoskelete režimu, […] premýšľať o nezmyselnej práci a hrabivosti, […] o iracionálnosti ekonomickej krásy.“)

Z celej autorkinej zbierky zaznieva v podstate smútok – lyrická hrdinka má pocit, že nemá domov, neustále sa pohybuje na rôznych tratiach, žije v rôznych mestách, častý je motív prenajatého bytu, hotela s prázdnotou a motív permanentnej prechodnosti. Na jednej strane ľútosť za mestami, ktoré musela opustiť i za vecami, ktoré „odišli“ s nimi, na druhej strane smútok odchodu z vlastnej krajiny, nutnosť vybrať si krajinu novú a vybrať si aj jazyk – cudzí jazyk. Objaví sa i ambivalentnosť pojmov rodné a cudzie mesto. Sú okamihy, priestory, veci, vône, ktoré človeku aj v cudzom meste pripomenú jeho rodné (napr. parfum v drogérii).

Flanérka prechádza mestom a mestami (pozorovaním, predstavami, asociáciami), mesto poznáva, ale nepredstavuje ho, ako to urobil napríklad Fabian Saul. Uvažuje najmä o „vyprázdnených“ priestoroch – hoteloch, ktorých je viac ako súkromia. Je v tom súčasne silná symbolika. Asociácie, analógie, istý smútok a nostalgia, nepriama kritika a túžba žiť v prirodzenom meste sa tiahnu celou knihou Donny Stonecipherovej aj s viacerými nevyriešenými otázkami, napríklad „či sa dá hodnota rozoznať až vtedy, keď ju uznajú dejiny, či človek len imituje múdrosť času“.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie