Denník N

Musíme si zvyknúť na hrozbu, nesmieme si zvyknúť na obete

Paríž sa bráni. Foto - TASR
Paríž sa bráni. Foto – TASR

Radikálni islamisti na nás neútočia pre naše činy. Útočia, pretože sme iní.

Je to paradox – teroristické útoky podobné tomu, čo sa v stredu odohralo v Paríži, nie sú niečím, na čo by sme si mali zvyknúť. Aspoň nie v tom zmysle, že by sme ich brali ako normálnu súčasť svojho života, proti ktorej nemôžeme nič robiť.

Na druhej strane si však musíme zvyknúť na ohrozenie tohto typu, a dokonca aj na to, že útočníci raz za čas uspejú.

A to minimálne z dvoch príčin. Radikálni islamisti na nás neútočia pre naše činy, ale jednoducho preto, že sme a že sme iní. Budú sa nás snažiť zničiť tak, ako zabíjajú i mnohých v Iraku a Sýrii, sunnitov aj jezídov.

Je im jedno, že tí prví vyznávajú tú istú vetvu islamu ako oni a že tí druhí sú hlboko veriaci, pričom ani nie sú súčasťou „skazeného“ Západu. Nie sú úplne podľa ich predstáv, a preto nemajú právo byť.

Pre nás platí to isté. Očakávať, že nás islamisti môžu nechať na pokoji, je rovnako naivné, ako bolo naivné očakávať od nacistov, že na nás nezaútočia výmenou za ústupky alebo za to, že sa do nich nebudeme starať.

Druhá vec je, že obrana proti útokom dvoch-troch pomerne samostatne operujúcich teroristov je veľmi ťažká a nikdy nebude stopercentne účinná. Aj doteraz najefektívnejšie spravodajské metódy často zlyhávajú.

Technická obrana, ako je odpočúvanie, o ktoré sa Západ v posledných rokoch až príliš opieral, má obmedzené možnosti, najmä ak teroristi i vďaka únikom typu WikiLeaks a Snowden veľa vedia.

Klasická infiltrácia do teroristických buniek je v takom fanatickom a nenávistnom prostredí, kde každý musí neustále ostatným dokazovať svoju odhodlanosť a brutalitu, tiež na hranici možností.

Podľa toho, ako sa pohybovali a spolupracovali, je zjavné, že parížski útočníci boli vycvičení. Na taký útok však nutne nepotrebujete roky strávené v teroristickej organizácii, stačí pomerne krátky intenzívny pechotný výcvik a pár mesiacov bojových skúseností.

Ľudí spĺňajúcich takéto požiadavky sú v západných krajinách tisíce a pribúdajú aj u nás. Zďaleka nemusí ísť len o moslimov či Arabov.

Zaobstaranie niekoľkých zbraní ani oboznámenie sa s redakčnými zvyklosťami vo voľnom novinárskom prostredí tiež nie je nadľudská úloha. Teroristi sú – podobne ako zločinci a akýkoľvek útočník – pred obrancami väčšinou o krok napred. Oni si vyberajú cieľ aj spôsob útoku a budú vždy prichádzať s niečím novým.

Jednou z najúčinnejších možností obrany by bola poctivejšia spolupráca moslimských vlád a moslimských komunít v západnom svete. Ich predstavitelia útok odsúdili, to však nestačí.

Mnohé konzervatívne moslimské režimy stále hrajú pokryteckú hru, prijímajú podporu Západu a zároveň trpia, či dokonca podporujú šírenie fundamentálnej netolerantnej verzie islamu a mýtov o nepriateľskom Západe, ktorý vraj ohrozuje ich spôsob života. A tým rovnaký terorizmus podporujú.

Parížski útočníci sa pravdepodobne snažili príliš na seba pred útokom neupozorňovať, museli sa naň však dlhšie pripravovať, pobývať vo Francúzsku. Je ťažko uveriteľné, že by ich širšie okolie nemalo dosť vedomostí o ich názoroch a nevšimlo si na ich plánoch nič podozrivé.

Problém je, že aj veľká časť moslimov žijúcich na Západe, ak aj nevyznáva islamizmus, má preň pochopenie, bagatelizuje jeho hrozbu a solidarizuje skôr s jeho vyznávačmi ako s ostatnými spoluobčanmi.

Sami príliš nechápu význam západných hodnôt, ako je sloboda slova, a odmietajú niečo podniknúť proti šíreniu fanatizmu vo vlastných radoch.

Umiernení moslimovia na Západe by si však mali uvedomiť, že ak islamizmus dosiahne svoj cieľ, radikalizáciu a rozdelenie západných spoločností, budú prví, čo na to doplatia.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie