Denník N

Opustili manželky a išli zabíjať, pred 10 rokmi útočili na Londýn teroristi

Pamätník s menami obetí teroristických útokov v Londýne. Foto - TASR/AP
Pamätník s menami obetí teroristických útokov v Londýne. Foto – TASR/AP

Pred desiatimi rokmi zažila Británia najsmrteľnejší útok od 2. svetovej vojny. Štyria útočníci vtedy odpálili nálože v londýnskom metre počas rannej špičky a zabili 52 ľudí. Pýtali sme sa britských odborníkov, či sa situácia v meste zlepšila a či sa dá útokom predísť.

V ranných hodinách 7. júla 2005 nasadli traja mladí muži, rodení Angličania s pakistanskými koreňmi, do požičaného auta v meste Leeds a vyrazili na juh. Približne o siedmej ráno sa v mestečku Luton severne od Londýna stretli so štvrtým mužom, pôvodom z Jamajky, a prestúpili na vlak smerujúci do centra metropole.

Nebyť ruksakov plných trhavín a sfanatizovaných myslí štyroch moslimov, od ktorých sa umiernení islamskí veriaci dištancujú, dnešok by bol na ostrovoch dňom Wimbledonu, a nie smutnou pripomienkou terorizmu.

Ľudia v Londýne si dnes pietne pripomínajú deň, počas ktorého zahynulo 56 ľudí, a ktorý sa do dejín zapísal ako najsmrteľnejší útok na britskej pôde od roku 1945.

https://www.youtube.com/watch?v=c-OKK0ctVqk

Úspechy nie je vidieť

Londýnska hromadná doprava prešla po incidentoch len malými zmenami. V metre sú nápisy upozorňujúce cestujúcich, aby podozrivé správanie alebo odloženú batožinu ihneď ohlásili polícii. Po útokoch boli z metra a turistických oblastí odstránené odpadkové koše, a neskôr ich mesto nahradilo priesvitnými igelitovými vrecami.

Okrem prevencie sa proti teroristickým útokom bojuje aj na oveľa vyššej úrovni. V roku 2006 prešiel britským parlamentom kontroverzný zákon o terorizme, ktorý umožňuje odsúdiť osoby za prípravu teroristického útoku na doživotie. O niekoľko rokov neskôr zas britská ministerka vnútra Theresa May predložila rozporuplný návrh, ktorý prikazuje internetovým a mobilným poskytovateľom zbierať dáta z e-mailov, či o zozname webstránok, ktoré ľudia navštevujú.

Teroristickým akciám sa snažia predísť aj tajné služby ako MI5 či Scotland Yard.

„Konkrétne čísla nie sú verejné, raz za čas však bývalí príslušníci bezpečnostných zložiek prehovoria,“ hovorí Marcus Faulkner z Department of War Studies v Londýne na otázku, či vie, koľkým útokom sa polícii a tajným službám podarilo od roku 2005 zabrániť. „Bolo ich zhruba dvanásť, pričom ich intenzita v posledných rokoch narastá,“ dodal.

Dalo sa však zabrániť aj najkrvavejšiemu útoku na britskej pôde od 2. svetovej vojny?

„S odstupom času je všetko jednoduchšie, preto by sme mali byť skromní v záveroch, či sa tomu dalo zabrániť,“ upozorňuje Frederic Ischebeck-Baum z Cambridge University. „Nikdy nebudeme žiť v úplne bezpečnom svete. Často máme indície, ktoré naznačujú plánovaný útok, ale konkrétne miesto a čas sú nejasné,“ opisuje Ischebeck-Baum. Vysvetľuje, že bezpečnostná stratégia je sieť vzájomne súvisiacich rozhodnutí, ktoré musíte urobiť v prítomnosti nepriateľa a pri vysokom riziku.

„Nezabúdajme, že podstatou takejto práce je zabezpečiť, aby úspech nebol viditeľný. Ľudia často zabúdajú, že úspech v tomto zmysle znamená ísť ráno do práce a večer sa vrátiť bez ujmy na zdraví,“ myslí si.

Cestujúci uväznení v metre pri Kings Cross. Zdroj: wikimedia commons
Cestujúci uväznení v metre pri King’s Cross. Zdroj: Wikimedia Commons

Iné ako IRA

Hlavné mesto Británie nebolo terčom bombových útokov po prvý raz. V deväťdesiatych rokoch naň dvakrát zaútočila Írska republikánska armáda (IRA), ktorá tak chcela prinútiť vládu v Londýne, aby sa vzdala Severného Írska.

V roku 1993 odstavili členovia skupiny ukradnuté nákladné auto naložené jednou tonou trhavín uprostred finančnej štvrte The City. O niekoľko desiatok minút neskôr ho na diaľku IRA odpálila, pričom výbuch poškodil budovy v okruhu pol kilometra.

Medzi útokmi z roku 1993 a 2005 je však jeden veľký rozdiel. IRA útočila cez víkend a o svojich plánoch vopred informovala políciu, ktorá tak získala čas na evakuáciu štvrte.

Naopak, štyria útočníci, ku ktorým sa neskôr prihlásila al-Káida, si vybrali pracovný deň v rannej dopravnej špičke a o svojich zámeroch neinformovali. Inými slovami, zatiaľ čo IRA chcela krajinu poškodiť ekonomicky s čo najnižším počtom mŕtvych, hlavným cieľom teroristov zo 7. júla bolo zanechať čo najviac obetí.

Samovražda ako stratégia

Thomas Schelling, laureát Nobelovej ceny za ekonómiu, v roku 1966 označil samovražedný terorizmus za „racionalitu iracionality“. Ak sa javí čin jednotlivca ako iracionálny, zmyslom takéhoto správania je ukázať, že morálne zábrany nehrajú v rozhodovaní rolu a nasledovať môžu pokojne väčšie útoky.

Robert Pape z univerzity v Chicagu o niekoľko desaťročí túto myšlienku preformuloval a samovražedné útoky označil za účinný nástroj politického donucovania.

„Pre suverénne štáty sú to vzdušné sily a ekonomické sankcie, pre teroristov samovražedné útoky,“ napísal Pape v časopise American Political Sciences Review v roku 2003. Nevieme s určitosťou povedať, či boli štyria mladíci z predmestia Leeds motivovaní geopolitickým záujmom al-Káidy. Čo však vieme tvrdiť, je, že podľa svedkov ich správanie nenaznačovalo radikalizáciu.

Mohammad Sidique Khan bol mozgom akcie. Mal 30 rokov, vyrastal v Leedse a pracoval ako školský mentor. Od roku 2001 bol ženatý, v čase útoku mal ročnú dcéru a nálož v ruksaku odpálil pri stanici Edgware Road, ktorá je – paradoxne – v blízkosti najväčšej arabskej štvrte.

Jeho komplic Shehzad Tanweer mal 22 rokov a jeho rodičia tiež pochádzali z Pakistanu. Študoval na Leeds Metropolitan University – rovnakej vysokej škole ako Khan. Nálož odpálil pri stanici Liverpool Street. Germaine Lindsey mal len 19 rokov a ako jediný nemal predkov z Ázie, ale z Jamajky. Mal jedno dieťa a tehotnú manželku, jeho bomba vybuchla pri Russel Square. Najmladším zo štvorice bol Hasim Hussain, ktorý útočil v autobuse približne  50 minút po svojich kolegoch.

Teraz najčítanejšie