Denník N

Ľudský, príliš ľudský Kiska

Kiska utŕžil mnoho rán, niektoré možno vyprovokoval svojimi chybami, no zdrojom drvivej väčšiny z nich bola nenávisť jeho súperov.

Autor je podpredseda strany Za ľudí

V politike nie som dlho, ale všimol si jednu vec. Ľudia od politikov očakávajú stopercentný koncentrovaný výkon a energiu. Myslím, že je to tak správne. Byť poslancom, ministrom alebo premiérom nie je ľudské právo. Naopak, je to výsada a služba. Samozrejme, v tieto dni toto celé naberá ešte hlbší a väčší význam. Zápas s nastupujúcou pandémiou koronavírusu bude vyžadovať odhodlanie a silu, akú sme ako krajina za posledných 27 rokov ešte nikdy nemuseli ukázať. V tomto celom kolobehu mimoriadnych udalostí veľmi prirodzene zaniká správa o tom, že Andrej Kiska sa vzdáva poslaneckého mandátu práve zo zdravotných dôvodov.

Nie, nemyslím si, že Kiska sa definitívne sťahuje z verejného priestoru. No i tak sa mi zdá, že je dobré jeho „odchodu z Národnej rady“ venovať zopár, pre niekoho mierne patetických, poznámok.

Andrej Kiska je človekom, ktorého činy zásadným spôsobom ovplyvnili to, ako sa robí politika na Slovensku. Napriek bezmedznému machiavellizmu Roberta Fica to bol práve Andrej Kiska, kto ho v prezidentských voľbách porazil, „pomohol“ mu z premiérskeho kresla a zabránil mu odísť do Košíc. Zápas, ktorý začal Kiska, Igor Matovič veľmi umne pretavil do volebného víťazstva a porážky Smeru a jeho predsedu. Ostatná Ficova parlamentná eskapáda, keď sa domáhal parkovania v garáži predsedu Národnej rady, je začiatkom posledného dejstva tohto tragicky nahnevaného muža.

Kiska utŕžil mnoho rán, niektoré možno vyprovokoval svojimi chybami, no zdrojom drvivej väčšiny z nich bola nenávisť jeho súperov. Taká je politika. Napriek tomu vždy stál pevne na zemi a robil, čo bolo v jeho právomoci, aby ochránil záujmy ľudí. Neustúpil vyhrážkam, zastrašovaniu ani vydieraniu. Bolo prirodzené, že po tom všetkom, s čím bol konfrontovaný ako prezident, sa rozhodol ísť do parlamentnej politiky a priviesť do nej odborných, šikovných a čestných ľudí. A to sa mu v podobe strany Za ľudí naozaj podarilo. Pamätám si, ako sme sa bavili o novej strane, o potrebe zmeny a o súboji, ktorý musíme zviesť. Bolo to zlomové a správne rozhodnutie.

Neignorujem náš výsledok, no netreba zbytočne lamentovať, treba sa poučiť a nevzdávať. Rovnako neignorujem hlasy o spájaní s inými stranami alebo kritiku našej kampane a krokov v nej. Počujem to a kladiem si otázky, ako to urobiť inak. Lepšie, jasnejšie, tak, aby ľudia naozaj cítili, že sme Za ľudí. Dostali sme šancu, budúcnosť je pred nami, je to však šanca, nie právo na reparát. To viem.

Napriek tomu by bolo krajne nefér, aby tu zostávala akási nevypovedaná výčitka nenaplnených očakávaní. Každá strana je za svoj výsledok zodpovedná sama – ako celok, nie ako jeden muž. Samozrejme, naše ciele boli vyššie a každý nesieme svoj diel zodpovednosti. No iné je dôležité a pre spravodlivosť to treba povedať: Andrej Kiska zásadne prispel k tomu, že Smer bol porazený. V čase temna „našich ľudí“ nám ukázal, že je tu nádej na zmenu. Ako jeden z prvých nositeľov tejto nádeje. Tým sa právom zapísal do novodobých dejín.

Nie, nie je totemickým symbolom, naopak, je jednou zo súčastí zápasu o slušnejšie a spravodlivejšie Slovensko. Je pútnikom na ceste demokracie. Ako politik a ako človek. Hlavne ako človek. Taký ľudský, možno až príliš ľudský. Ale tak je to dobre, aby nám to čas od času pripomenul a nezišli sme z cesty človečiny. Tej autentickej, pred zrkadlom. V tom je odkaz, sila a nádej jeho a nášho putovania.

Vďaka, Andrej!

Andrej Kiska

Za ľudí

Politici píšu

Teraz najčítanejšie