Denník N

Putá, ktoré nás držia pohromade aj v čase epidémie

Foto - Martin Bútora
Foto – Martin Bútora

Podané ruky v núdzi majú nevyčísliteľnú hodnotu.

Vo chvíli, keď píšem tieto riadky, možno už máme aj na Slovensku prvú obeť vírusu, ktorý v neuveriteľne krátkom čase začal meniť podobu nielen našej spoločnosti, ale celej planéty. V početných krajinách už takéto smutné správy neprekvapujú; nevieme však odhadnúť, ako to zapôsobí u nás. Tobôž ak chorobe postupne podľahnú viacerí a bude komplikované sa s nimi rozlúčiť na tradičnom obrade.

Na jednej strane sa na koronavírus nedá nemyslieť, nehovoriť o ňom – a zároveň sa o tom ťažko píše. Nielen preto, že situácia sa každú chvíľu mení, ale aj preto, lebo vari každý človek to prežíva inak – či už ide o zdravých, ohrozených, alebo chorých a ich blízkych. Niektoré fabriky síce zatvárajú alebo obmedzujú prevádzku, mnohí však budú musieť ďalej pracovať a nie každý má luxus práce z domu. Sú rodiny, ktoré sa tiesnia v malom priestore. Sú aj také, ktoré majú miesta dosť, ale je rozdelené múrmi neporozumenia. Viacgeneračné domácnosti, ale aj partneri, ktorí spolu trvalo nebývajú, hľadajú pravidlá spolunažívania.

Sú s tým problémy, no paradoxne by to mohlo pre niekoho znamenať aj obohatenie: blízki ľudia objavia nové obzory, dozvedia sa o sebe to, k čomu by sa inak nedostali. Existujú ľudia, pre ktorých samota nemusí znamenať osamelosť, ale skôr zmiernenie tempa, pribrzdenie, odklon od bežnej „prevádzky“. Stretnutie so samým sebou, na ktoré inokedy nie je čas, chuť či podmienky. Pre českého kňaza Mareka Orka Váchu je to návrat k prvotnej cirkvi: „Uvědomění, že katedrály a kostely jsou zbytné. Že vztah k Bohu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie