Dekameron 2020: Piatok 01

Úplný blázon, povedal si Ervín, keď ho prvý úľak prešiel. Nachádzal sa v oddelení čerstvej zeleniny. Hnilobné fľaky na zelenej paprike by za normálnych okolností jeho pozornosti neušli, no dnes už na svoju prácu, hoci ju miloval, myslieť nevládal. Chcel jedno jediné: urobiť, čo mu nakázala Valéria, a byť doma. Rachot mreže klesajúcej k dlažbe mu na čelo vyhnal výdatnú rosu. Kútikom oka zazrel pri pohybujúcom sa kovovom zariadení tmavú siluetu vrhajúcu sa k dlažbe. Bočným výsadkárskym kotúľom sa prevalila medzi regály.

Kým si Ervín naplno uvedomil, čo sa deje, bolo neskoro. Práve našiel zázvor, ostávala pred ním posledná úloha dňa – nájsť kurkumu. Ale čerstvé hľuzy, žiadny mletý aušus! povedala mu pred malou chvíľou do telefónu Valéria. Už aby som bol pri tebe, vzdychol si. Možno aj nahlas, jeho mrmot mohol pripomínať aj pritajený kašeľ, lebo muž po šesťdesiatke stojaci pri regáli s tovarom po minimálnej dobe trvanlivosti naňho nepekne zagánil. Asi si myslí, že som nakazený, premýšľal Ervín a rúško na spotenom nose si vytiahol vyššie. Nedotýkajte sa tváre, zišlo mu na um upozornenie, ktoré za posledné dni opakoval dokola. Navyše pred kamerami. Napriek tomu, že vystúpenia na verejnosti neznášal. Ako vidno, všetko málo, keď sám hlavný krajský hygienik nemá vybudované návyky.

Po márnom blúdení očami po rozľahlej predajni potravín konečne zazrel hlavu s korunkou v tvare loga predajne. Stála pri pokladni. Jedinej, nad ktorou ešte svietila zelená kontrolka. Slečna, môžete mi povedať, kde by som našiel… Nepribližujte sa, zasipela priškrteným hlasom a rozplakala sa. Kým bola cez husté vzlyky schopná prehovoriť, pri pokladnici sa za Ervínovým chrbtom zoradili ostatní. Poslední zákazníci. Blondína, za iných okolností možno aj atraktívna, mizantropicky sa tváriaci odľud neurčitého veku, pani s nákupným vozíkom plným osiva, kvitnúcich sadeníc, rašelinového substrátu a záhradníckych pomôcok a trochu nepríčetne usmiaty päťdesiatnik. Dohromady päť ľudí a len tri rúška! napadlo Ervínovi. Okrem neho mali na tvári hygienickú pomôcku len muž po šesťdesiatke a pani s botanickým tovarom.

Posledný sa k pokladnici došuchtal čiperný dôchodca, čo sa na poslednú chvíľu vrhol popod mrežu dovnútra. Očuj, Chuck Norris, kam sa ryješ? obrátila sa k nemu blondína. Mne treba len cigaretle, odvrkol oslovený. A to akože má pred chlebom prednosť? nedala sa srdnatá žena. Do výšky zodvihla bagetu v papierovom vrecku. Kde máte rúško? opýtal sa netrpezlivca Ervín. A to jako mám fajčit cez hentú srandu? drgol do Ervínovej trošku už prepotenej hygienickej polomasky. Berte ohľad aspoň na nás, ozvala sa ktorási z prítomných žien. Na vás sa ja móžem akurát tak… Prerušil ho kovovo znejúci buchot prichádzajúci spomedzi regálov. Tu sme, pri pokladni! zvolal bodro sa tváriaci päťdesiatnik. Nájdete nás podľa zelenej kontrolky…

Ne-pri-bli-žuj-te sa, zavzlykala slečna za samohybným pásom. Opakované varovanie prítomných znehybnilo. Po chlácholivom povzbudení od nádejnej floristky sa mladé žieňa rozhovorilo. Ona je len brigádnička, nastúpila iba dnes, liezlo pomaly z plačom krivených úst, aj to iba preto, že jej vedúci zavolal, občas tu vypomáha, inak študuje a teraz nechcela prísť, ale ju prehovoril, veľa ľudí mu vypadlo kvôli karanténe, ani ona by tu nemala byť, to si hneď neuvedomila, teraz nemá dobré obdobie, vzťah na diaľku vyčerpáva, aj sa s frajerom preto pohádali, nemala za ním jazdiť, ale keď on nemohol prísť, lebo na Dachsteine sa ešte minulý víkend lyžovalo, on tam robí vlekára, viete… Vy ste to vedúcemu nepovedali? zdesene zvolal Ervín. Na čelo mu vystúpila nová vlna studeného potu. Úúúplne som zabudlááá…, zavzlykala slečna a upadla do nového záchvatu usedavého plaču. Ostatní zamestnanci sú kde? Môžete zavolať vedúceho?! Povedali ste mu, že ste sa vrátili z Rakúska?! ozvali sa postupne zákazníci jeden po druhom. Povedala, odvetilo to skoro ešte decko z posledných síl. Asi preto omdlel. A kde je?! zvolal ktosi. Všetci sa začali pozerať pod nohy, na tvárach hrôza. Odviezla ho záchranka, zavzlykalo mláďa. A ja som tu teraz samááá… Šťanda jedna nakaz…, zaznelo zozadu. Prísny pohľad floristky zlostný hlas umlčal.

Z útrob predajne začuli búchanie na kovové dvere oddeľujúce sklad. Všetci sa za zvukom obzreli. Ervín popritom siahol do vrecka. V ruke sa mu objavil mobil. Tak moment! rázne sa ozval nevraživo sa tváriaci pán neurčitého veku. Doteraz sa držal trocha bokom od ostatných. Nikam nevolajte. Len volaj, volaj, povzbudzoval Ervína Chuck Norris a zalomcoval mrežou. Uvedomujete si, že kvôli tejto osobe budeme musieť teraz všetci ostať v karanténe? prezrel si odľud spýtavo ostatných. A kúúúrva! zaúpel zlostník a kovovým zariadením mykať prestal. Pri všetkej úcte ku každému z vás, dámy a páni, pokračoval ten, čo Ervína zastavil, nemám ani najmenšiu chuť stráviť s vami ani sekundu dlhšie, než je nutné. Jednoducho nemám rád ľudí, pokrčil ramenami a obrátil sa k vzlykajúcej kôpke nešťastia za pokladnicou. Slečna, môžete zodvihnúť mrežu, prosím? Slečna odmietavo pokrútila hlavou.

Prosííím?! zvolali rozhorčene viacerí súčasne. Ja to neviééém… Ach, tak to sa dajako vyrieši, zvrtla sa blondína a vykročila smerom dozadu. Stojte! zvolal Ervín. Rozhodnosť v jeho hlase najviac prekvapila jeho samého. Nikam nepôjdeme! A kto mi v tom zabráni? uchechtla sa plavá bohyňa, spravodlivým rozhorčením jednoznačne zatraktívnená. Ja, ozval sa Ervín. Siahol do náprsného vrecka a vytiahol odtiaľ odznak. Svietilo na ňom: Útvar verejného zdravotníctva, kontrolór a evidenčné číslo. To nás akože zatýkate?! naježil sa Chuck Norris. Nie, odvetil pokojne Ervín. Len vás vyzývam na dodržiavanie hygienických nariadení a vládnych opatrení. Hlas mu znel pokojne, pot z čela sa stratil. Ach, keby ma teraz mohla vidieť Valéria! pomyslel si.

Z útrob predajne sa opäť ozvalo búchanie na kovové dvere uzatvárajúce sklad. Kerý debil sa sem čil rýpe? zachechtal sa čiperný dôchodca. Dozvieme sa o ňom, že je to pán Kapénka a býva s dávno dospelými deťmi v trojizbovom byte, no spomedzi prítomných mu už nikto nepovie inak než Chuck Norris.