Denník N

Dekameron 2020: sobota 02

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

V druhej časti Dekameronu 2020 sa zoznámime so Žofiou, ktorá mala do potravín doručiť zvláštny balík. Sú v škatuli s nápisom COVID-19 ochranné rúška a rukavice alebo čosi celkom iné? Dnes píše Daniela Kapitáňová.

Žofia štítivo vzala balík, zamkla taxík a znovu skúsila z mobilu zavolať Tibora. Znovu nezdvihol. Tvrdil, že ju niekto bude pred záverečnou čakať pri zadnom vchode tých jeho smiešnych potravín. Už tu bola skoro štvrť hodiny, čoraz viac sa prehlbujúci tieň opachy nákupného centra, takto odzadu doslova obludného, na ňu padal ako doslovná ilustrácia depresie, čas bežal a nikto nikde. Mala tisíc chutí položiť tú vec na zem a ujsť, ale bizňis je bizňis, ako hovorieval dedo. Dostala slušné peniaze za to, že balík – aj s odkazom – odovzdá.

Za nakladacou rampou bola železná brána natretá nepeknou fialovou farbou. Žofiina racionálna hemisféra tvrdila, že toto celé je len hlúpy vtip hlúpeho Tibora, ale tá neracionálna začala opäť raz panikáriť.

„Kde bolo, tam bolo…“ šepkala si.

Občas to pomáhalo. Občas, keď na ňu prichádzal záchvat úzkosti, pomáhalo vymýšľať si rozprávky o hocičom, na čo jej padol zrak. „Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna fialová brána.“

Kľúčmi od auta na ňu symbolicky poklopala, ale, samozrejme, žiadna odozva. Skúsila pohnúť kľučkou – brána sa pohla. Do tmy v štrbine nesmelo zvolala: „Dobrý večer…“ Odpoveď vlastne ani nečakala.

Rozhodla sa nechať balík vnútri a zmiznúť. Bizňis-nebizňis. Keď však vstúpila dnu, žiarivky na strope začali blikať, až osvetlili celú miestnosť. Bol to sklad plný kartónov, vriec a paliet s tovarom.

Žofia si vydýchla a opatrne bránu zavrela. Oproti nej boli malé, takmer delikátne dvere so zamrežovaným okienkom.

Vybrala sa k nim, balík niesla pred sebou ako čašník tortu. Bol ľahký, tvarom pripomínal kufrík na peniaze a zabalený bol v bielom hodvábnom papieri, previazaný bielou mašľou. Na papieri bolo červenými tlačenými písmenami napísané COVID-19.

Vo svetle žiariviek sa farba menila na fialovú.

„Keby sa udeľoval čierny pás v tuposti, získala by som ho, keď som sa dala nahovoriť na takéto divadlo…“ mrmlala si.

Dvere boli zamknuté. Za zaskleným okienkom nevidela nič.

„Debil!“ povedala nahlas, zložila balík na zem a rozbehla sa k bráne.

V tej chvíli sa stalo naraz niekoľko vecí. Zaznel zvuk, ako keby neďaleko dopadlo čosi ťažké, kovové, zhasli všetky svetlá a od brány sa ozvalo mechanické klapnutie.

Žofia priam fyzicky pocítila náraz paniky a zastavila sa. Našmátrala mobil a zapla ho. Svietil. K bráne jej chýbal len kúsok, ale tušila, čo znamenalo to zaklapnutie. Automatický zámok zablokoval východy.

Napriek tomu došla k bráne a zalomcovala kľučkou – ani sa nepohla.

Opatrne, svietiac si na cestu, došla nazad k tým delikátnym dverám a zabúchala. Údery boli takmer nečujné.

Znovu cunami paniky.

Nahmatala stenu a klesla na zem.

„Kde bolo, tam bolo… kde bolo, tam bolo…“

Mobil osvetlil balík pri jej nohách.

„Kde bolo, tam bolo… bol raz jeden vírus menom 19. Narodil sa ako devätnásty syn do dobrej rodiny, otec bol… otec bol… kráľ Koronavírus a mama najkrajšia Koronavíruska v okolí. Malý 19 bol rozmaznaný a drzý, tak ho rodičia zamkli doma, ale ušiel im, a aby dokázal, kam sa až dostal, všade nechával po sebe nápis Čo videl 19, z čoho nakoniec ostalo len COVID-19. Lebo každý vírus miluje nápisy.“

Žofia sa upokojila natoľko, že dokázala zhlboka dýchať.

„Všetko je v poriadku, zavolám políciu.“

Zrazu si to uvedomila: keď policajti uvidia, čo nesie, privolajú protichemickú jednotku, ju zatkne NAKA. NAKA v poslednom období stále niekoho zatýka, a kým jej Tibor dosvedčí, že…

Zháčila sa. Nemusí predsa ukázať ten stupídny balík, niekam ho skryje. Schytila ho, no okamžite pustila. Nemôže ho predsa nechať len tak medzi potravinami, čo ak predsa…?

Panebože, čo vlastne vie o Tiborovi? Pred dvadsiatimi rokmi boli spolužiakmi na gymnáziu, a odkedy robí taxikárku, tak si ju občas zavolal. Môže byť terorista, šialenec. Racionálna hemisféra skoro kričala, aby nebláznila, že ide o nevydarený žart, v škatuli sú určite ochranné rúška alebo rukavice, no druhá hemisféra tvrdila, že všetko je možné, aj tie najmenej pravdepodobné veci, ako napríklad že ona sa bude volať Žofia Žodlíková, takže bude vždy, celý život, poslednou v abecede, a kým dôjde na rad, nikto nebude na ňu zvedavý, pretože už pri Uhrínovej všetci spia.

V tej chvíli do nej vošla zlosť na celý svet, na Tibora, na vírus, na seba, stiahla si topánku a okovaným opätkom začala mlátiť do mreží na okienku, pričom do rytmu opakovala: „Veď počkaj, veď počkaj, veď počkaj!“

Dvere sa prudko otvorili a ju oslnilo ostré svetlo. Stála tam s topánkou v ruke, zadychčaná, s divokým výrazom v tvári.

Oproti nej stáli tri ženy a štyria muži a v úžase na ňu hľadeli.

Už nemala silu nič vysvetľovať.

Prvému z nich podala balíček a povedala:
„Toto vám posiela váš šéf. Tibor. Myslím, že je tu vedúcim.“

Bledá dievčina s rúškom vzlykla: „Ale on… predsa… už nie je medzi nami.“

Žofia jej nevenovala pozornosť.

„Odkazuje, že to máte použiť, on si už svoju dávku dal.“

Bledá dievčina ťahavo vykríkla. Niekto hvizdol.

Žofia rozhodne dodala: „A teraz idem domov.“

Nejaký muž sa zasmial. Znelo to, ako keď sa smeje zlosyn v slovenskom dabingu.

Dekameron 2020

Sedem slovenských spisovateľov v čase koronavírusu voľne nadväzuje na Boccacciov Dekameron. Silvester Lavrík, Daniela Kapitáňová, Márius Kopcsay, Verona Šikulová, Ľubo Dobrovoda, Karol D. Horváth a Vlado Janček píšu príbeh ľudí uväznených v predajni potravín počas epidémie.

Kultúra

Teraz najčítanejšie