Kto by už len žiarlil na to rozkošné nevinné stvorenie? Napríklad ja, priznáva sa jeden otec
Ja som sa zrazu ocitol nieže na druhej koľaji, ja som bol na celkom inej stanici, hovorí o svojich pocitoch nešťastný otec.
Nie je to až také neobvyklé, ale málokto sa k tomu prizná. Keď na nový prírastok do rodiny žiarlia súrodenci, berie sa to ako prirodzená, očakávaná vec, ktorá v drvivej väčšine prípadov odíde tak, ako prišla. Čo však, keď žiarli jeden z rodičov? A to až tak, že rozmýšľa nad tým, ako to do budúcnosti poznačí jeho vzťah s dieťaťom?
33-ročný Lukáš má sedemmesačnú dcéru a len veľmi ťažko znáša, že partnerkina pozornosť sa podľa neho prehnane upriamuje hlavne na ňu. „Pripisujem to tomu, že moja partnerka Diana mala ťažké tehotenstvo, párkrát bola aj hospitalizovaná. Hoci bol pôrod v termíne, dcéra mala nižšiu pôrodnú hmotnosť, domov sme si ju mohli priviezť až neskôr, keď sa jej upravila váha a skompletizovali sa všetky vyšetrenia,“ vysvetľuje Lukáš.
Hoci z nemocnice odchádzali s uistením, že dievčatko je na dobrej ceste, Diana tomu podľa Lukáša neverila. „Dcéru sústavne kontrolovala, vážila, hľadala po internete všelijaké babské rady, ako mať ‚silnejšie‘ mlieko, budila sa uprostred noci, hoci malá ani neplakala, a dlhé minúty stála nad postieľkou. Na prvej kontrole po prepustení z novorodeneckého oddelenia chválila lekárka Dianu za perfektnú starostlivosť a za to, ako dcéra pekne priberá a rastie. Myslel som si, že Diana trochu uberie, lebo napriek tomu, že som jej pomáhal, ako som vedel, a dochádzala k nám aj jej mama, bola vyčerpaná fyzicky aj psychicky, stále so slzami na krajíčku.“
Diana ako tieň, dcéra ako ruža
Lenže Diana z úzkostlivej starostlivosti o dcéru nepoľavila. Že to preháňa, si
