Zažil epidémiu v Číne, teraz je na Slovensku. V izolácii som už 50 dní, hovorí

Najskôr vyše mesiaca žil v izolácii v Pekingu, po návrate na Slovensko ho čakalo to isté doma. Snúbenicu naposledy videl cez mreže univerzitného kampusu.

Slovák Martin Glockner (31) rozpráva, ako sa Čína vyrovnala s epidémiou, ako zmenila správanie Číňanov nútená karanténa, ktoré ekonomické segmenty išli hore, aj to, že čínski zamestnanci nemôžu byť prepustení a musia dostávať časť mzdy.

Ako dlho žijete v Číne a čo tam robíte?

V Číne som už desať rokov. Naučil som sa plynule čínštinu, spravil som si druhú vysokú školu, stážoval, tlmočil, pracoval a viedol pobočku českej firmy. Momentálne sa pre ochladenie na čínskom trhu z dôvodu šírenia koronavírusu zastavili projekty, na ktorých som mal pracovať, ale verím, že sa situácia rýchlo zlepší. Okrem toho sa angažujem v Slovenskej komunite inovátorov v Číne, kde spájame ľudí, ktorí sa zaujímajú o inovácie, startup scénu a podnikanie v Číne.

Keď vypukla epidémia COVID-19, boli ste v Pekingu. Ako ste zvládli izoláciu?

Na začiatku karantény bola snúbenica na univerzitnom kampuse, kde ju zasiahlo nariadenie vlády, že všetci študenti tam musia zostať v karanténe, takže sme sa už potom nemohli stretnúť. Nechcel som byť úplne sám, a tak som sa dohodol, že pôjdem ku kamarátovi, ktorý býva v Pekingu so synom. Mali sme čisto chlapskú domácnosť, skoro ako v seriáli Dva a pol chlapa. Vychádzali sme len raz za pár dní nakúpiť potraviny, varili sme si, pozerali filmy, chodili do pivnice posilňovať alebo vymýšľali rôzne projekty, napríklad spravili sme super pascu na potkany. Občas sme vyšli na vychádzku do compoundu, čo je akési malé sídlisko. Samozrejme, nápady čo variť dochádzali, filmy sa nedajú pozerať stále a túžba ísť von bola silnejšia. Raz v noci sme plne vyzbrojení rúškami a rukavicami išli na výpravu do McDonaldu. Fungoval, samozrejme, len take-away predaj.

Dalo sa to psychicky zvládnuť? 

Zo začiatku to bolo v pohode, ale ako čas plynie a človek musí byť zatvorený, tak to „lezie na mozog“. Kým som sa vrátil na Slovensko, tak som bol v izolácii okolo 35 dní. Snažil som sa zostať v kontakte s rodinou a priateľmi. V rámci Číny sa s ľuďmi o ničom inom nedalo rozprávať, koronavírus zasahoval do všetkých oblastí života. Pre ľudí na Slovensku to bola našťastie vzdialená téma a vo voľnom čase som sa venoval vareniu. To bola príjemná zmena, v Číne sa väčšinou stravujeme vonku, čo sa teraz nedalo. Okrem toho som si robil rôzne e-learningové kurzy, naučil som sa SQL, učím sa ďalší programovací jazyk a začal som písať blogy. Snažím sa prispôsobiť novej situácii a tiež pomôcť. ako môžem tým, ktorí sú v tejto situácii od minulého týždňa. Teraz sa blíži môj 50. deň v karanténe alebo izolácii a už sa teším, keď budem môcť ísť s kamarátmi normálne na večeru a drink.

Keď ste sa vracali na Slovensko, vedeli ste, že aj tu vás čaká izolácia? 

Vrátil som sa štvrtého marca, vtedy ešte neboli v platnosti opatrenia o karanténe, ale išiel som do nej dobrovoľne, pretože teoretická šanca, že by som mohol prenášať vírus, aj keď bez symptómov, existovala. Popravde, ani neviem, či by sa so mnou chcel niekto stretnúť.

Je to podobné ako v Pekingu?