Ďalšia Putinova nočná mora prebieha na Kaukaze

Autor pôsobí na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB

Obdobie posledného roku a pol v súvislosti s nestabilitou na Ukrajine a ruskými vojenskými avantúrami na Kryme či Donbase zásadným spôsobom zmenilo kvalitu vzťahov medzi Bruselom a Berlínom na jednej strane a Moskvou na strane druhej.

Výsledkom nie je len napätie a strata dôvery vo vzájomných vzťahoch, ale aj prenesenie tohto tlaku na politické elity v krajinách takzvaného spoločného susedstva. Či už ide o Bielorusko, Ukrajinu, Moldavsko, alebo tri krajiny južného Kaukazu, väčšina z nich dnes prechádza krízou politickej identity.

Kto by si pred viac ako rokom predstavil, že bieloruský diktátor Lukašenko si pod vplyvom ruského konania na Ukrajine dovolí politiku Moskvy tak nekompromisne kritizovať, hoci oficiálne sa na pozícii Bieloruska nič nemení. Výroky typu, že Bielorusko sa v žiadnom prípade nestane „severozápadnou provinciou Ruska“ či spochybňovanie historického nároku Ruska na Krym paralelou možnosti „obdobného rozdelenia jeho územia medzi Kazachstan a Mongolsko“ by sme čakali skôr od štátnikov typu Nicolasa Sarkozyho či Davida Camerona, no nie od Putinovho spojenca Lukašenka.

Na druhej strane je prekvapujúce, že ani bašta Východného partnerstva Gruzínsko (no taktiež aj Moldavsko) nedokážu nájsť presný recept na to, akým spôsobom balansovať ruské politické a ekonomické záujmy napriek oficiálne deklarovanej proeurópskej ceste. Výsledkom je extrémny tlak na krajiny v susedstve – scenár, ktorý si vlastne nikto neželal. Arménsko a Azerbajdžan nie sú výnimkou.

V tomto smere to však boli najmä nedávne udalosti v Arménsku, ktoré sa stali príčinou júnovej nespavosti mnohých ruských politikov. Za to, že arménskym protestom svetové médiá venujú menšiu pozornosť, vďačí Moskva práve tomu, že prelom júna a júla bezpodmienečne patrí opäť raz gréckemu premiérovi Tsiprasovi.

#ElectricYerevan

Hlavným podnetom protestov bolo rozhodnutie Štátnej regulačnej komisie Arménska zo 17. júna o zvýšení cien elektriny o takmer 17 percent (pôvodná cena bola 42 dramov za 1kWh – čo je približne osem centov; jedno euro rovná sa 524 arménskych dramov). K úprave taríf malo dôjsť od 1. augusta a toto rozhodnutie malo byť kompromisom k požiadavke Elektrických sietí Arménska na až 40-percentné zvýšenie.

Elektrické siete Arménska sú od roku 2006 pod kontrolou ruskej energetickej spoločnosti Inter RAO UES a zároveň disponujú monopolom na distribúciu elektriny v tejto juhokaukazskej krajine.
Prvé mierne protesty prebehli vzápätí po vydaní rozhodnutia, masovú nespokojnosť verejnosti vyvolal až zásah polície z 23. júna proti demonštrantom pred prezidentským palácom.

Pri ich rozháňaní polícia použila nadmernú silu i vodné delá a zadržala 237 protestujúcich, z ktorých však bola väčšina v ten alebo nasledujúci deň prepustená (proti niektorým sa začalo trestné stíhanie).
Postup polície kritizovalo Veľvyslanectvo USA v Jerevane, OBSE a ďalšie medzinárodné inštitúcie. Stanovisko delegácie Európskej únie prišlo o deň neskôr.

Protesty sa následne rozšírili aj do ďalších arménskych miest a ich jediným cieľom bola požiadavka úplného zrušenia rozhodnutia a zavedenia reforiem v energetickom sektore. Žiadna geopolitika, minimum politiky (celé hnutie sa dištancovalo od politických strán), jednoducho len silný aktivizmus arménskej občianskej spoločnosti.

Ruská paranoja zo všadeprítomného Západu

Napriek tomu, že na pozadí protestov boli jasné ekonomické záujmy ruského vlastníka ESA, prvotný hnev Arménov bol nasmerovaný najmä proti vlastnému štátu, ktorý od roku 2006 dovolil už po tretíkrát zvýšenie cien elektriny. Protiruský nádych dostali protesty najmä v dôsledku zarážajúceho spôsobu, akým väčšina ruských mainstreamových médií prinášala reportáže o tom, čo sa deje v Jerevane.

Po tvrdom zákroku polície sa ruské médiá postavili na stranu arménskych autorít a začali šíriť mnohé dezinformácie. Ruský kanál Vesti priniesol reportáž o demonštrantoch, ktorí boli ozbrojení nožmi, obuškami či kovovými tyčami. Poslanec hornej komory ruského parlamentu Rady federácie (člen Stáleho výboru pre medzinárodné záležitosti) Igor Morozov zase pripodobnil tieto protesty k prvej fáze ukrajinského Majdanu a obvinil Spojené štáty americké z účasti na ich organizácii.

Ruské televízie priniesli správy aj o tom, že demonštrácie v Jerevane majú rovnaký scenár ako farebné revolúcie v Gruzínsku či na Ukrajine, sú financované cez americké peniaze, či dokonca, že sa v radoch protestujúcich nachádza určite mnoho Ukrajincov.

Niektorí zašli až tak ďaleko, že za protestným hnutím vidia logiku geopolitického súboja medzi Západom a Ruskom. Napriek tomu, že v ruských (nie mienkotvorných) médiách sa objavili aj neutrálne reportáže, prístup k dokumentovaniu udalostí v Jerevane nemožno nazvať inak ako silnou paranojou. Protesty v Jerevane nie sú kyjevským Majdanom a ani ním nebudú.

Majú sa Rusi báť prevratu v Arménsku?

Mnohých Arménov sa teda silne dotkol spôsob, akým ruské média o protestoch informovali a samy tak vytvorili dôvod na ich politický motív. Z čoho táto ruská paranoja pramení a je vôbec v Arménsku na mieste? Tieto udalosti jasne ukazujú, že Moskva nielen pozorne sleduje, čo sa deje v jej susedstve, ale že sa hrozivo obáva podobného vývoja, k akému došlo na Ukrajine.

Arménsko je však odlišný prípad a pevne stojí po boku Ruska. Skutočnosť, že táto trojmiliónová krajina má v súčasnosti po Bielorusku pravdepodobne najviac prorusky orientované politické vedenie zo všetkých šiestich krajín Východného partnerstva, má niekoľko základných príčin.

Po prvé, Arménsko sa nachádza geopoliticky v jednom z najkomplikovanejších regiónov sveta, ktorý v sebe kombinuje niekoľko autonómnych národností, komplikovanú históriu, tri veľké náboženstvá či externé záujmy mocností. Zo štyroch susediacich krajín má dnes otvorené hranice len s dvomi, a to sú Gruzínsko a Irán. V tomto regióne teda pochopiteľne potrebuje externého spojenca.

Po druhé, Arménsko využíva silné politické a vojenské väzby na Rusko (to má na jeho území vojenskú základňu), najmä aby si zaistilo teritoriálnu integritu svojho územia či podporu svojej pozície v zamrznutom konflikte v Náhornom Karabachu, o ktorý sa sporí s Azerbajdžanom.

Zo strany Ruska ide v zásade o veľmi rozumný ťah. Využíva Arménsku zraniteľnosť a akákoľvek väčšia eskalácia napätia mu umožňuje vystupovať z pozície zmierovateľa konfliktu aj prostredníctvom trilaterálnych stretnutí. Tie stoja a padajú na autorite Putina. Status quo tohto zamrznutého konfliktu tak umožňuje Rusku vstupovať do vnútroštátnych záležitostí a z tohto pohľadu len ťažko možno očakávať úprimný záujem o jeho vyriešenie.

Po tretie, Arménsko sa 1. januára tohto roku stalo v poradí štvrtým členom Euráziskej ekonomickej únie. Vstup bol síce tvrdým politickým rozhodnutím súčasného prezidenta, pravdepodobne pod ruským tlakom, a sprevádzali ho aj značné protesty verejnosti, vo všeobecnosti ho však Arméni chápu ako nevyhnutnú cenu za svoju bezpečnosť.

Ale spôsob, akým Rusko často presadzuje svoje záujmy v tejto krajine, sa mnohým Arménom ani zďaleka nepáči a hovoria o ekonomickom vydieraní krajiny. Ideálnym príkladom je zmluva s ruským Gazpromom, ktorý mu v Arménsku garantuje pozíciu výhradného dodávateľa zemného plynu na najbližších 28 rokov, hoci pre Arménsko existuje lacnejšia alternatíva z Iránu.

Ruský pristúp je teda skôr kombináciou nekompromisnej tvrdej ruky (prípad vraždy arménskej rodiny ruským vojakom Permjakovom, ktorého Moskva zatiaľ stále nevydala arménskej strane) a spojenectva v kľúčových otázkach.

Hoci Arménsko má aktívnu občiansku spoločnosť a nemožno zabúdať ani na jeho silnú západnú diaspóru (približne sedem miliónov), reakcia Moskvy na protesty v Jerevane bola prehnaná a nelogická z jedného základného dôvodu. Moskva si týmto spôsobom sama oslabuje partnerstvá, ktoré sú postavené na úplne iných základoch, ako to bolo na Ukrajine.