Denník N

Stvoriteľ Hrabalovej Dubenky

Karel Marysko: Koláž s Bohumilom Hrabalom. Foto – Galerie Platýz
Karel Marysko: Koláž s Bohumilom Hrabalom. Foto – Galerie Platýz

Karel Marysko, básnik, hudobník a celoživotný dadaista, dôverný priateľ Bohumila Hrabala, by sa koncom marca dožil 105 rokov.

Stopiate výročie narodenia nie je síce také efektné ako okrúhla stovka, ale stále je to dobrý dôvod napísať o umelcovi neprávom zabúdanom. Karel Marysko je český básnik a hudobník, a ak okrem znalcov jeho meno niekomu niečo hovorí, tak je to „len“ v súvislosti s omnoho známejším Bohumilom Hrabalom. Marysko bol ten tretí do partie Hrabala a jeho „nežného barbara“, výtvarníka Vladimíra Boudníka, oni traja sa od začiatku päťdesiatych rokov stretávali v Hrabalovom pražskom byte Na hrázi, oni (spolu s Egonom Bondym, Janou Krejcarovou a niektorými ďalšími) predstavovali prvú vlnu českého undergroundu a samizdatu.

Konzervatorista Marysko sa s Hrabalom poznal od detstva v Nymburku a bol to práve on, kto v roku 1943 po získaní angažmánu čelistu v orchestri Národného divadla zlákal do Prahy aj svojho priateľa. To už obaja mali za sebou éru očarenia dadaizmom, surrealizmom a svojím vlastným vynálezom neopoetizmom a kus literárnej tvorby.

Počas života (zomrel v roku 1988) Maryskovi oficiálne vyšla jediná kniha, na začiatku normalizácie v doznievajúcich fragmentoch atmosféry šesťdesiatych rokov to bol Poetický zápisník. Verše však písal naďalej, nazýval ich veršelíny, no keďže sa netajil svojimi názormi na komunistický režim, ďalších päť básnických zbierok mu vyšlo len v samizdate. Po roku 1989 vyšlo niekoľko jeho kníh, avšak predovšetkým 12 zväzkov zobraných spisov, ktoré obsahujú okrem poézie aj detektívky, parafrázy operných libriet, groteskné poviedky či rozsiahlu korešpondenciu s Hrabalom.

Marysko sa vyznačoval nesmiernou imagináciou a zmyslom pre absurditu a nonsens, stopy dadaizmu či patafyziky sú zrejmé v jeho nekonečne hravých artefaktoch, ako boli legendárne pozvánky s fiktívnymi jedálnymi lístkami, výtvarné koláže, groteskné novoročenky či imitácie básnických žánrov. Zdanlivo bol v tieni Hrabala, no ten opakovane priznával, ako ho Marysko inšpiroval, a viackrát ho aj zakomponoval do svojich poviedok. „Karel, ktorý márnotratne rozhadzoval svoje srdce a bystrý ironický duch, svojím životom a dielom napísal autobiografický mýtus dieťaťa svojej doby,“ napísal o ňom Hrabal.

Samozrejme, Marysko nemohol chýbať ani na tradičných „pivných sympóziách“ v krčme U Zlatého tigra, kde síce mal hlavné slovo domáci pán Hrabal, no Marysko mu bol pohotovým a vtipným sekundantom. Bol tam aj vtedy, keď jedného večera koncom 80. rokov vstúpila do dverí mladá dievčina, ktorá oznámila, že prichádza „ze Spokojených států amerických“ a hľadá pána Hrabala. Keď sa predstavila ako April Giffordová, Marysko okamžite zareagoval: „April? Aprilka? Budeme vám hovoriť Dubenka.“ Americká bohemistka sa stala Hrabalovou múzou a adresátkou nikdy neodoslaných listov, ktoré priebežne vychádzali ako samizdaty. Oficiálne vyšli prvýkrát začiatkom roku 1990 pod názvom Listopadový uragán, no práve vďaka Maryskovi sa pre ne vžil názov Dopisy Dubence.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie