Denník N

Dekameron 2020: Nedeľa 03

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

V predajni potravín ostalo uväznených osem ľudí. Situáciu komplikuje okolnosť, že najmenej jedna z prítomných postáv je vysoko riziková. Ako sa zachovajú? Uprednostnia civilizované alebo dajú prednosť živelnému konaniu? Dnes píše Márius Kopcsay.

„Keď sme vedeli vyslobodiť tuto pani zásobovačku zo skladu, vyslobodíme aj seba,“ ukázala blondína elegantným gestom najskôr na skupinku postávajúcu pri pokladni a vzápätí na mrežu oddeľujúcu predajňu od pustého koridoru nákupného centra.

„Ja som Žofia,“ napriahla vodička taxíka okolnosťami zmeneného na zásobovacie auto ruku smerom k vysokej žene, čo si na ňu spomenula. Blondína však podávanú ruku neprijala, len sa previnilo usmiala.

„Trvám na tom, že zavoláme vyškolených zdravotníkov,“ dôrazne, hoci už najmenej siedmy raz, pripomenul Ervín.

„Pozrite sa, takáto prehnaná opatrnosť nie je namieste. Ja som študoval prírodné vedy…“ ozval sa Kamil Váhal. Jeho hlas prepasírovaný cez sivú mriežkovanú šatku znel fragmentovane, nepresvedčivo, štruktúra tkaniny rozsekávala jeho slová, aby zneli celkom nezrozumiteľne.

„Čo trepeš?“ uistil ho v jeho dojme nervózny bielovlasý šesťdesiatnik.

Keď bol Kamil mladý, hanbil sa hovoriť pred cudzími ľuďmi, nedokázal si dokonca ani len kúpiť cestovný lístok v autobuse. Po celý čas si na zastávke trénoval vetu: „Prosím si jeden celý do Bratislavy.“

Ale keď stúpal po schodíkoch k vodičovi, vyhŕkol naňho: „O-í-í-é a-í-a-í.“

Ale teraz ako zrelý až prezretý päťdesiatnik by Kamil odprisahal, že hovorí zrozumiteľne, i keď – blížil sa večer a hladinka alkoholu v krvi mu poklesla na úroveň, ktorá rozsvietila jeho kontrolku. Áno, je načase, ako každý deň, každý večer, dať si nejaký artikulovač, sebavedomovač, nič na tom nie je, cukrovkár si pichá inzulín a on si musí takisto dodávať látku, ktorá upravuje hladinu jeho hormónov na uspokojivú úroveň. Teda na takú úroveň, aby dokázal zniesť sám seba. Všetci sa opäť zhromaždili pri pokladni, akoby zákazníci v obchode podliehali neznámemu inštinktu, ktorý ich automaticky zoradí.

„Vyčkáme na príchod orgánov,“ snažil sa o konštruktívny tón Ervín Midas, pretrel si rukávom mokré čelo, rúško sa mu pritom posunulo z nosa na oči.

„Ale nemáme právo brániť tu pani… akože sa voláte? Nemáme právo brániť jej v osobnej slobode,“ vyslovil Kamil myšlienku, ktorá ho celkom vyčerpala. Prišiel si sem kúpiť fľašu červeného a uviazol tu len preto, že sa pridlho zahľadel na regál, v ktorom trónili podradné zmesky v škatuliach a v zaprášených litrovkách – a tak premýšľal, či sedmička vodky alebo borovičky nie je predsa len istota v tejto mizérii. Inšpirovali ho dvaja chlapi v montérkach popíjajúci na múriku pred predajňou lacnú hruškovicu, jej aróma mu uviazla v prepracovanej hlave.

„Otvorte tú mrežu a ideme, boha jeho,“ podporil Kamila o čosi menej sofistikovane bielovlasý penzista.

„Ale pani Žofka sa dotkla mreže, vás, nás, prišla do kontaktu tu s pani pokladníčkou, vírusy už dávno preskočili,“ vysvetľoval Ervín, okuliare nad rúškom sa mu zarosili. „Priniesla balíček, netušíme, čo v ňom je!“

Ervín znepokojeným pohľadom zavadil o škatuľku v bielom papieri ležiacu v prázdnom regáli, kde kedysi kraľovala ryža. Významne pološepky dodal: „Nehovoriac o tom, že chorý môže byť ktokoľvek z nás, ale môže byť asymptomatický.“

„Mne ste náhodou celkom sympatický,“ blondíne sa zúžili oči, teda sa pod rúškom mohla na Ervína azda aj usmievať, pod rúškom býva najväčšia tma. Z tejto ženy sála čosi zdravé, vitálne, pomyslel si a spomienka na Valériu a jej kurkumu mu zachutila ako vegánsky večierok s vlažnou minerálkou.

„Zmysel opatrení je v tom, aby sa obmedzili sociálne kontakty,“ oponoval Kamil. „Nedá sa nijako docieliť, aby sa nikto ničoho nedotkol, nikto sa s nikým nestretol, to je predsa absurdné. Vravím vám, že som študoval…“

„Vy ste mi nejaký múdry,“ zachrastila dosiaľ mlčiaca pani osivom vo vozíku. „Odkiaľ ste sem prišiel? Vy nebudete tunajší.“

„Nie, nie som tunajší, som tu služobne,“ utrúsil Kamil cez šatku, Gabika ju istotne mala šmarenú dakde v špajzi, cítil z tkaniny slaninu. A keď príde domov, bude zo slaniny cítiť tkaninu. Roztržitá je tá jeho žena… Ale čo chcel vlastne povedať?

„Tak čo tu robíte? Kto vás poslal?“ dobiedzal do Kamila Chuck Norris.

„Košík máte prázdny. Poznám takých ako vy. Tvária sa, že nič nekúpia, a potom – poďho, vykúpia ryžu,“ uškrnul sa dôchodca a vystavil na obdiv medzery vo svojom chrupe.

„Mne takto vykúpili mrkvu siatu, skorú,“ posťažovala sa záhradkárka.

„Som aktivista. A publicista. Prišiel som prerátať hlasy, kontrolujeme regulárnosť volieb,“ vysvetľoval Kamil.

„No vidíte, teraz ste ma inšpirovali, pane,“ usmial sa aj Ervín cez rúško na blondínu, ktorá na to čakala. „Budeme pekne hlasovať, či ostaneme alebo sa rozídeme. To bude demokratické. Teda kto je za to, aby sme počkali na príchod zdravotníkov?“

Ervín osadenstvo rýchlo položenou otázkou zaskočil, ruku mal zdvihnutú skôr, než ju vyslovil. Pridal sa aj Chuck Norris, záhradkárka – a blondína, ale akiste len, aby ostala v jeho spoločnosti. Tak si to Ervín vysvetlil, aby našiel dajaký pozitívny moment na zistení, že hlasovanie dopadlo nerozhodne: Žofia, cudzinec-liberál alias Kamil, pokladníčka aj dôchodca boli proti.

„Prepáčte,“ oslovil Kamil pokladníčku. „Ja by som si predsa len niečo kúpil…“

Kým pokladníčka krčila plecami rozochvenými od plaču, Kamil podišiel k regálu s alkoholom a chlapsky siahol po hruškovici. Cez otvorené okienko k nemu doliehali zvuky spred obchodu – čvirikanie vrabcov a mužská vrava dvoch postáv v montérkach.

„Ale akože idú vojáci? Sem? Uzavrú to tu? Celý okres?“ povedal prvý hlas.

„Ti vravím, teraz nevím, či mám íst za starou alebo za Gitkou do mesta… Joj…“ vzdychal druhý. No prosím, dedinský opilec, a má dve ženy!

„Pôjdem za tou treťou,“ uviedol hlas na pravú mieru Kamilove úvahy. Kamil pocítil chvenie, vracal sa okolo chladničiek ku kase. Zrak mu zavadil o mraziace boxy a nevedno prečo si spomenul na film Veľká žranica. Mastroianni v mrazničke.

„Má tu niekto rádio? Alebo smartfón? Mne sa vybila baterka,“ vyvalil oči na osadenstvo v zatiaľ dobrovoľnej karanténe. „Vraj sem idú vojaci a uzavrú celý okres.“

Prsty zákazníkov nervózne tancovali po displejoch. V Kamilovi sa zobudila ambícia byť užitočný pre spoločnosť a zavelil cez šál:„O-a-e-e-u!“

Dočerta, zaklial v duchu, strhol si z úst slaninovú tkaninu, otvoril hruškovicu, logol si a povedal čo najrozhodnejšie: „Ostaneme tu!“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dekameron 2020

Sedem slovenských spisovateľov v čase koronavírusu voľne nadväzuje na Boccacciov Dekameron. Silvester Lavrík, Daniela Kapitáňová, Márius Kopcsay, Verona Šikulová, Ľubo Dobrovoda, Karol D. Horváth a Vlado Janček píšu príbeh ľudí uväznených v predajni potravín počas epidémie.

Kultúra

Teraz najčítanejšie