Latinská Amerika: čakanie na koronavírusovú katastrofu

Je taká krajina plná slnka, úžasných farieb a vôní, do ktorej nechcete ísť. Dorazil som tam pred dvomi týždňami; veci vyzerali z diaľky náročne, no na zvládnutie. Prekročil som jej hranice a vydal sa opačným smerom ako tisíce utečencov, ktorí odtiaľ každý deň prúdia preč. Strana cesty, ktorou sa odtiaľto odchádza, bola plná čakajúcich áut na niekoľko kilometrov. Tá moja, do vnútrozemia, úplne prázdna.

V čase, keď sa v Taliansku pomaly rozvíjala Choroba, potom panika a napokon karanténa, žil som tam na druhej strane. Bez tečúcej vody, s výpadkami prúdu a väčšinou bez internetu, takže správy z Európy prichádzali zriedkavo; najčastejšie vôbec. Navyše by bolo takmer nevhodné riešiť akúsi chrípku v krajine, kde sa možno nakaziť maláriou deväťkrát za rok a v nemocniciach nie je ani len pitná voda, kde sa na novinárske povolanie zomiera a kde vás za nevinnú fotku na ulici ľudia s kamennými srdcami zbavia končatiny alebo aj života. Kde vládne hlad, násilie, bezprávie a nekonečná túžba po zlate.

A tak sme Chorobu neriešili; nedalo sa. Voda sa pila z komunitného pohárika, v ktorom si predo mnou každý deň omočili pery desiatky Indiánov. Občas nebolo čo jesť. Môj sused sa volal Fabián, mal obstarožného choppera a vozil ma všade, kam som si prial. Ak sa dalo – benzín sem prichádza raz za pár týždňov, čaká sa naň dlhé hodiny a väčšinou sa vám neujde. A tak sa nalieva do nádrže po pár deci, z téglikov po falošnom margaríne. Táto krajina má totiž najväčšie zásoby ropy na svete, ale nemá benzín. Fabián ho vždy vydrankal od susedov, za prísľub peňazí, ktoré dúfal, že odo mňa dostane večer. Jazdili sme v strachu pred políciou a armádou, pretože nedostávajú od vlády takmer žiadne peniaze, a tak ich kradnú od občanov. Najradšej vás olúpia kdesi na ceste uprostred džungle, v špinavých uniformách a s namierenými samopalmi, ale radi to urobia aj v strede mesta.

Mohlo to však celé dopadnúť ešte horšie. Plán bol dostať sa na sever, kde medzi sebou bojujú vláda, ozbrojené gangy a partizáni. Potom tam však priamo v centre mesta strieľali na auto s mojím fixerom a olúpili ho. Čoraz viac ľudí mi preto hovorilo: nechoď.

A tak som nešiel. Keby som ich neposlúchol, v čase písania tohto textu by som už bol uväznený v jednom z najhorších miest na svete, bez možnosti cestovania, bez prístupu k jedlu a pitnej vode. Krajina je dnes v karanténe a na ľudí, ktorí sa vydajú na ulicu – napríklad hľadať jedlo – armáda strieľa.

Že vírus a panika prichádzajú aj sem, som sa dozvedel jedného dňa od pouličných priekupníkov zlata, ktorí tu vedia všetko ako prví. V tom momente začali v Brazílii