Vysoké školy sú úplne zatvorené zbytočne, učiť sa dá aj bez fyzického kontaktu

Autor je vysokoškolský pedagóg

Pandémia koronavírusu zatvorila brány škôl – od materských po vysoké. Naozaj muselo dôjsť k prerušeniu výučby všade?

Niekto verí, že vzdelávanie je totožné s čiarkou v prezenčnej listine. Aby žiak nenakazil učiteľa a naopak, školu zavrieme a prestaneme učiť. Kto verí, že získavať relevantné poznatky a zručnosti sa dá aj inak, bude cieľavedome hľadať dostupné možnosti a využívať ich.

Na získanie nového poznatku je niekedy nevyhnutný fyzický kontakt – lenže častejšie s predmetom výučby než s vyučujúcim. Medici a veterinári musia ohmatať orgán pacienta, či a ako sa na ňom prejavujú anomálie. Chemici musia uskutočniť pokus v laboratóriách s unikátnym prístrojovým vybavením a pri bezpečnosti prostredia. Strojári zase konštruujú zariadenia z dielcov nedostupných v domácnostiach. No aj v týchto študijných programoch tvoria podobné situácie menšinu.

V uplynulých dňoch sa objavilo veľa vhodných foriem vďaka internetu, ktorý umožňuje adresnú komunikáciu. Pokiaľ fyzický kontakt nie je nevyhnutnou súčasťou výučby, takmer vždy je možné nájsť spôsob, ako poznatky odovzdať. Metódy sa však hľadajú ad hoc a ich uskutočňovanie závisí od ochoty a nadšenia účastníkov. Takto môžu fungovať malé spoločenstvá, ale nie celoštátny školský systém.

Študenti vysokých škôl si užívajú neplánované prázdniny. Na webových stránkach univerzít a fakúlt len zriedkavo nájdete pokyny, ako pokračovať vo výučbe. Mnohí učitelia nie sú ochotní uskutočňovať e-learning ako alternatívu prednášok, lebo to vlastne nikdy nerobili. To sa človeku ani nechce veriť pri pomyslení na milióny eur spotrebovaných na túto formu výučby. Plytvalo sa podobne ako na diaľnice, sociálne podniky, rozvoj cestovného ruchu atď. Došlo k drobným zmenám, prevádzkové podmienky škôl sú lepšie a sem-tam sa aj zvýšili platy. Nevznikla však nová paradigma vzdelávania. Tá, ktorá by sa nám dnes (veľmi, naozaj veľmi!) hodila.

Takmer dvadsať rokov učím online na dvoch vysokých školách, takže viem, o čom hovorím:

• Na Vysokej škole manažmentu City University of Seattle má každý predmet dve podoby: on-site (prezenčnú) aj on-line (internetovú). Pred pár dňami vedenie študentom povedalo, že výučba sa presúva na internet – a bolo. Pokračovalo sa bez prerušenia, akurát študenti zostali doma. Kontrola ich práce sa meniť nemusela. Všetky práce – dizertácie, seminárne aj ročníkové – musia vložiť do systému na kontrolu originality. Ak podiel plagiátorstva prekročí určenú hranicu, systém na to upozorní učiteľa. Ten sa môže sústrediť na hodnotenie kvality. Denní aj diaľkoví študenti sú na tento systém hodnotenia zvyknutí, takže im neprináša nové neobvyklé povinnosti.
• Na Liverpoolskej univerzite som nikdy neučil inak ako online. Študenti sú roztratení po zemeguli a internet je jediným spojivom virtuálnej triedy. Vedenie školy má zložitý a prepracovaný kontrolný mechanizmus, ktorým preveruje kvalitu vzdelávacieho procesu a aktivitu študentov a učiteľov. Garantuje kvalitu titulov všetkých študentov vrátane tých, ktorí Liverpool poznajú len ako bod na mape. Jediné upozornenie, ktoré sme teraz dostali, hovorí: Ak zadanie predpokladá vypracovanie dotazníka alebo uskutočnenie pohovoru, upozornite študentov, aby komunikovali cez telefón alebo počítač. Inak sa nič nemení.

Slovenské vysoké školy cielene rušili externé vzdelávanie, hoci práve ono ich mohlo pripraviť na dnešný stav, keď chtiac-nechtiac je každý študent „externistom“. Rektoráty a dekanáty neprikazujú zamestnancom prejsť na online formu, lebo nie sú schopné zaručiť, že „Dankov syndróm“ sa nestane ďalšou pandémiou. E-learningové prístupy sa nestali súčasťou každodennej praxe. Existujú ako solitéry pre jednotlivé predmety, netvoria celok vedúci k diplomu.

Preto bolo jednoduchšie zavrieť vysoké školy.