Denník N

Dekameron 2020: Utorok 05

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

V predajni potravín ostalo uväznených osem ľudí. Situáciu komplikuje okolnosť, že najmenej jedna z prítomných postáv je vysoko riziková. Atmosféra hustne, spory sa zahusťujú. Ako sa zachovajú? Uprednostnia civilizované riešenia alebo dajú prednosť živelnému konaniu? Každý z nich má svoje dôvody ostať, ale aj odísť. Dnes píše Ľubo Dobrovoda.

– To s kým vyprávate? – zrúkol na hrabľami uderenú knihovníčku Chuck Norris, – ja nejsom žádný šťák z nory! Každého, čo mi tak ešte raz poví, kopnem do riti, že sa prepasíruje cez hentú mrežu a móže sa pakovat domov, kurva-nekurva.

– Korona sa volá ten vírus, – povedal hygienik Midas, zvyknutý opravovať zadubený národ, ktorý síce neovládal základnú terminológiu ničoho, ale to mu teda, národu rozmelnenému na malilinké vírusíky zla, nebránilo v diskusiách pod jeho článkami mudrovať a držkovať na každé odporúčanie, ktoré v najlepšej viere vyslovil, od rúška až po jedenapolmetrový rozostup v rade, najnovšie vraj päťmetrový.

A keby len to, niektorí hajzli si brali do úst jeho aristokratický nos, ktorého profil by pokojne obstál na akejkoľvek minci. A to bolelo najviac. Chcel by vidieť tú hnusnú sviňu, ktorá napísala: „Mudrlantské nosaté torpédo, vymeň si plenku a vezmi si trojmetrový šnorchel, keď si taký posero.“

– Ty ma neuč, – zahuláka dôchodca na Midasa, – takí jak ty nás učá už tricet rokú a kam sme s vami došli? Do musulmanskej riti s hentýmto na papuli! – ukáže na tých, ktorí majú rúška. – Vyzeráte jak z leprosérie! Všetkých mudrcú jak ty by som drapol za chráchel a ukázal vám moju demográciu, – a zovretou päsťou bojovne zamáva na Midasa. – A ten tvoj chudácky preukaz si strč, ja som mal v živote iné preukazy a nemachrujem. A ked ma už sčeš učit, daj si dolu tú opachu z papule, nech vidím, s kým vyprávam, – a strhne vyjavenému Ervínovi Midasovi rúško, vyhodí ho do vzduchu a vykopne na zadrôtované svietidlo pod stropom.

Elastické šnúrky sa vyčítavo hadia v prievane. Sú z Valériinej podprsenky, ktorú toľkokrát s láskou rozopínal, aby sa dostal k jej nádherným, no… to je jedno, a ona, nemajúc iné, všila ich do rúška ako memento vášne. „Aby si sa mi nenakazil, drahý, ach, bože, ako toto celé dopadne, keď sa ani hlavný hygienik nemá čím chrániť?“

– Oh my god, – prvýkrát sa zasmiala brigádnička, – it is really him, – a ukáže na rozdrapenca.

Všetci sa rozosmejú.

– Čo na mna ukazuješ? A jak to vyprávaš? Podľa toho, čo ti vidím z ksichtu, si nekde z riti palovej! Kvákaj, ako vyprávala tvoja babka! Určite máte doma hajzel na dvore osranom od slépok! Takí ste šeci, otca, mater by ste zabil, len aby ste sa dostali do Bratislavy, a budete vyprávat aj po tatársky, aby ste nemuseli naspák! A moje decká potom nemajú robotu!

– No, dovoľte! – znovu sa rozplače dievča, – vy ste taký hnusný!

– Ja? – začuduje sa úprimne Chuck, – šak som ti nič nepovedal.

– Tak to by som chcel vidieť, ako je to, keď niečo poviete, – zasmeje sa Kamil Váhala a potiahne si z fľašky.

– To nechci videt, – vyštekne Chuck, – lebo konkrétne tebe by sa to nelúbilo ani trochu.

– My si tykáme? To som nevedel.

– Šak čo by si aj chcel vedet, si už najebaný a taký nikdy nič neví. Ostrihaj sa, ohol a potom ti budem vykat, ty aktivista. Vyzeráš jak ten, oný, Vašek Lahev, čo ste si ho vyzvonili na námestiach.

– To si vyprosím, – pozrie sa Kamil zúfalo na ostatných prosiac o zastanie.

– No, – odtuší knihovníčka, – najebaný vyzeráte, to má tuto… – Chce povedať Chuck, ale zarazí sa a pozrie na dôchodcu.

– Ani to nepovedz, – zahrozí na ňu s päsťou.

– Hm, – nezľakne sa baba.

– Tak ako vám máme hovoriť? Ja som Zlatica.

– Kapénka meno moje, doktor Kapénka, odpytujem! – povie Chuck.

Chvíľu je počuť iba hurónsky rehot a padanie konzerv z rozheganého regálu, o ktorý sa opierajú Helena s bielovlasým dôchodcom aj študentka.

– To nemôže byť pravda, toto je nomen omen ako z veľkej knihy, – zadúša sa smiechom doteraz mlčiaci bielovlasý dôchodca.

Smiech ich všetkých zblíži. Študentka chce vykročiť k nim.

– Apage, – zreve na ňu bielovlasý dôchodca a už sa vôbec nesmeje.

– Čo? – nechápavo sa spýta dievča a nevdojak skamenie.

– Máte ostať tam, kde ste, – povie Zlatica.

Zrazu je ticho. Počuť iba Midasa, ktorý sa pokúša hrabľami zraziť rúško z lampy. Je slabý a hrable mu čoskoro určite vyletia z ruky.

– Ach, hej, ej, – vzdychá.

Chuck na neho pobavene ukazuje.

– Tento tu s tým prúkazom síce šecko ví, ale má tak posrané ruky, že neví chytit ani… – zrazu sa mu zúžia oči. – Boha tvojho, nejsi ty to hovado bez osobnosti, čo sa furt mancuje v novinách? Prisámzemi, si to nosaté torpédo zo šnorchlom! – Vtedy sa zháči a rozpačito stíchne, potom tichšie dodá: – Šak tak ti hovorá, či né?

A Ervín Midas, vedec, intelektuál, kapacita, šľachtic ducha, skvelý človek a držiteľ ceny fair play, už si ani nepamätá za čo, hodí s nevídanou silou hrable na trollového chrliča Dr. Kapénku s cieľom zabiť za všetky generácie midasovských nosov, ktoré urazil.

Kapénka sa prudko uhne, porazí Žofiu a prevráti stojan s časopismi.

– Kurva, stačilo, idem domov!

Drapne za ruku študentku od pokladnice.

– Pod mi otvorit, kurátko, – už dávno zabudol, že ju vyurážal.

– Ja to neviem, – fňukne dievča, – kód mal iba pán vedúci.

– A ten šťastne simuluje v špitáli, – ozvala sa Žofia. Pobúchala po škatuli zabalenej v bielom papieri a dodala: – A mňa zabudol v sklade, aj s touto špeciálnou zásielkou.

– A vy aj tak nemôžete ísť von, držíte ju za ruku, – povie Helena Chuckovi Kapénkovi a usmeje sa. – Musíte tu zostať s nami, inak si nakazíte celú rodinu.

– To mi je jedno, – zhúkne Kapénka, – tí si to všetci zaslúžia, hajzli. A stará, tá to nechytí. Raz som ju aj z okna vyhodil a nič. Tá má devat životov jak mačka.

– Ale hlasovali ste predsa, že tu zostanete, – povie mu posmešne Váhala.

– Ja? Čo ja?! Hovno som hlasoval!

– Akože, veď ste zdvihli ruku, – nechápavo odtuší Váhala a pozrie sa na Midasa, aby ho podporil.

Ale ten sedí na zemi s hlavou v dlaniach. Od šialeného hodu hrabľami nič nevníma.

– No, ruku som asi zdvihol, – povie Kapénka, – to mám ešte ze schúdzí. Nekedy dvíham ruku aj pred telkou a stará mi hovorí: „Ty furt nehlasuj, už si narobil dost zla.“ Ale šak víte, sila zvyku. A o čom sme to vlastne oné, hlasovali?

Dekameron 2020

Sedem slovenských spisovateľov v čase koronavírusu voľne nadväzuje na Boccacciov Dekameron. Silvester Lavrík, Daniela Kapitáňová, Márius Kopcsay, Verona Šikulová, Ľubo Dobrovoda, Karol D. Horváth a Vlado Janček píšu príbeh ľudí uväznených v predajni potravín počas epidémie.

Kultúra

Teraz najčítanejšie