Denník N

Dekameron 2020: Streda 06

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

V predajni potravín ostalo uväznených osem ľudí. Situáciu komplikuje okolnosť, že najmenej jedna z prítomných postáv je vysoko riziková. Atmosféra hustne, spory sa zahusťujú. Ako sa zachovajú? Uprednostnia civilizované riešenia alebo dajú prednosť živelnému konaniu? Každý z nich má svoje dôvody ostať, ale aj odísť. Dnes píše Karol D. Horváth.

Kurva, zase to tu je plné Obklopssonov. Nedá sa tu normálne dýchať. Obklopia ma, vyžerú všetok zdravý vzduch, pri pokladni sa na mňa natlačia a budú do mňa strkať vozíkom. Všade okolo mňa sa bude šíriť deodorant za 15 až 20 eur!

Kedy mám vlastne chodiť do obchodu? Dopoludnia to tu je zavírené dôchodcami a matkami s kočíkmi. Potom nabehnú stredoškoláci s účesmi, z ktorých ma ide jebnúť. Večer už nie je čo kupovať. Keby niekto povedal: „Zriadime špeciálnu dobu pre mizantropov. Od 2.00 do 4.00. Každý má na nákup pol hodiny. Poplatok 100 eur za návštevu.“ Hneď im ponúknem dvesto. Aj tak v tomto meste traja ďalší, ako som ja, nie sú. V dnešnej dobe? Možno nás je viac. Keď sa každú sekundu potknem o desať celebrít a päť populistov? Možno by sme uživili celý jeden obchoďák. Na záchodoch by nehrala Martausová, ale Black Sun Aeon. A zľavy by hlásil sám Lemmy Killmister. Kvôli takej srande by asi vstal z hrobu.

„Muscle and tissue twined with every violent lash,
battered by an unrelenting shine,
immobilized by the increasing pains,
the procreating agonies of system breakdown…“

Toto som posral. Hodinu premýšľam, akú hudbu si naložím do prehrávača, a nakoniec si tam natrepem Meshuggah. Zbytočne ma vysávajú. Na túto bandu vidlákov polyrytmia nefunguje. Chce to niečo energeticky priamočiare. Možno AC/DC. Kurva, nie! Ešte by niektorí začali tancovať a to by som určite neprežil. Mal som si radšej zobrať The Dillinger Escape Plan.

Niekto z nás musí byť nakazený. Inak by nás tu nezatvorili. Potrebujem sa držať od všetkých čo najďalej. Nepotrebujem žiaden cudzí mikroorganizmus, nechcem počuť nijaký cudzí hlas, nemienim cez mäkké hnedé oči nazerať do nijakej sladko nevedomej duše.

Určite je pri vchode senzor na telesnú teplotu. Základné veci nie sú, ale na špicľovanie sa nejaký peniaz nájde vždy. Hlavne, že sa všetci idú posrať z tej jamkatej beštie. Skurvená červená arogancia a neschopnosť zabalená do úsmevu. Ľuďom stačí strašne málo. Ako mne k nasratosti. „Ty nenávidíš ešte aj hejterov!“ napísal mi jeden bazmek v mojej poslednej diskusii. Hejter zasraný. Najradšej by som si vymazal všetky kontá, ale to bankové stále potrebujem.

Je mi do smiechu. Čo ak je za tým všetkým nejaká šialená čínska maoistická sekta? Vedia, že život bez veľkého vodcu nemá význam a až doteraz makali na nákaze, čo nás všetkých pošle do riti. Akoby sme tam už dávno neboli. Aj s tým cestovaním a zábavou za každú cenu. Posledný britský premiér, čo naozaj, so zbraňou v ruke, bojoval za svoju vlasť, bol Churchill. A tak aj britská obrana vyzerala. Bulldog. Ten pes nemohol byť vyšľachtený nikde inde, len v Británii. Ale teraz?

Škoda, že sa nesmiem smiať nahlas, lebo by som na seba zbytočne upútal pozornosť. Masy sa idú posrať z mamkáčikov. Taký čurák má vyše tridsať a stále žije s rodičmi. Tlama plná siláckych rečí, a keby nebol tak strašne rozmaznaný zbabelec, hakenkrajc si dá namaľovať (Tetovanie bolí! Mami, tak strašne bolí!) aj na žaluďa, aby ho videl, aj keď stojí pri pisoári. Aby, debil, videl znamenie toho, že by sa nikdy nenarodil. Lebo hovno by nám pomohlo, že Slovania založili celý vesmír. Lebo tam na Sibíri, kam sme boli určení, tam by sme sa zle umytými rukami neškrabali na guliach, ale zomierali by sme v robote pre Reich, miláčikovia. Až by posledný Slovan povedal to čarovné slovo „Praslovan“ a potom by zomrel. A bolo by. Ale špinavé a hlúpe reči urobia chlapa aj z mamkáčika. Ako mňa toto hejtovanie. Nie som o nič lepší ako oni. Lenže ja nikoho iného nemám, iba seba.

Fakt ma serie, že sa nemôžem smiať. My sme tu poslední ľudia. Jediná nádej. My a nejaké zvyšky v Papue, niečo v Novej Kaledónii, nejaké kúsky v Amazonskom pralese. To by bol záhul! Trvalo by storočia, kým by sa to znova skontaktovalo. Naši potomkovia si budú rozdávať sklené koráliky a ukazovať dlane, aby všetci videli, že v nich nemajú zbrane! Škoda, že to neuvidím. Posral by som sa od smiechu.

Ale to sa tu najskôr musíme rozmnožiť. Tu, v tejto diere, by sme museli založiť novú Európu. My ôsmi. Do mrne! Načo som sem, ja chuj, chodil?!

Dekameron 2020

Sedem slovenských spisovateľov v čase koronavírusu voľne nadväzuje na Boccacciov Dekameron. Silvester Lavrík, Daniela Kapitáňová, Márius Kopcsay, Verona Šikulová, Ľubo Dobrovoda, Karol D. Horváth a Vlado Janček píšu príbeh ľudí uväznených v predajni potravín počas epidémie.

Kultúra

Teraz najčítanejšie