Nenechajme ich padnúť

Autor je organizátor festivalu Pohoda, člen redakčnej rady Denníka N

Nepatrím medzi prívržencov prílišnej angažovanosti štátu v kultúre. No ak mal niekedy štát šancu ukázať, že nejde len o neosobnú inštitúciu, je to teraz. Od toho, ako zvládne súčasnú situáciu, závisí, ako naň budeme nahliadať v dlhom období po odznení pandémie koronavírusu.

Zároveň ide o šancu pochopiť, ako veľmi napriek dočasnej izolácii jeden od druhého závisíme. Máme šancu porozumieť, aké neviditeľné vzťahy fungujú v jednotlivých ľudských činnostiach. Festival je vlastne akousi zmenšeninou spoločnosti, kde sa stretávajú ľudia od upratovačov cez brigádničky, technikov, umelkyne a umelcov po špičkové odborníčky a odborníkov v medicíne, technike, meteorológii či staviteľstve. A takto funguje celá kultúra.

Ak sa debatuje o opatreniach v kultúre, veľa ľudí si predstaví len tých, ktorých vidno na pódiu. Lenže za nimi stojí množstvo ľudí, ktorí robia skvelú prácu. Často ide o takzvaných „freelancerov“, samostatne zárobkovo činné osoby, živnostníkov, ale aj o malé tímy a firmy, ktoré sa vyrovnajú tým najlepším vo svete. A títo špičkoví ľudia zo zákulisia kultúry sú zároveň obrovskou neviditeľnou skupinou obyvateliek a obyvateľov, ktorí sú mimoriadne existenčne ohrození opatreniami súvisiacimi so šírením koronavírusu.

Nepíšem o Pohode, my sa spoliehame hlavne na našich návštevníkov, partnerov, dobré vzťahy s hudobnými agentmi či dodávateľmi. Platí, že ak sa festival neuskutoční, o príjem prídu tisíce ľudí. Píšem však hlavne o celej klubovej scéne, množstve malých podnikov, galérií, podujatí, hudobných krčiem, aktivistov, umelcov a ľudí, ktorí sa starajú o chod všetkého spomenutého.

Ohrozenie, akého sme svedkami, sa bez zainteresovania štátu dobre vyriešiť nedá. Ako sa k tomu doteraz štát postavil? Žiaľ, takmer nijako. Žijeme teraz na internete – pozrite sa, v akom stave zanechalo stránku bývalé ministerstvo kultúry a porovnajte ju s rovnakou českou stránkou. Iné galaxie.

Ministerka Laššáková mala jedno vyjadrenie, v ktorom odkázala všetkým, že sú hádam poistení. S väčším výsmechom sa rozlúčiť nemohla. Podobné poistenie je totiž na Slovensku takmer nevybaviteľné. Skúšame to roky, a neviem si predstaviť, ako by sa proti neexistujúcej epidémii dávali poisťovať stage manažéri, biletári v kluboch, dodávatelia stanov, riggeri či akíkoľvek iní „robotníci“ kultúry. Nepoznám jediný prípad krajiny, kde by to tak fungovalo a už vôbec žiaden, kde by verejný činiteľ v tejto situácii takto prejavil neznalosť vlastného rezortu a takú mieru nedostatku empatie.

Nová ministerka sa v relácii o mimoriadnych opatreniach v kultúre vyjadrila, že tu máme kultúrne fondy. Fajn, ale tie fungujú len pre umelcov, ktorí sú, samozrejme, tiež v katastrofálnej situácii. Zvukári, osvetľovačky, stavitelia pódií, nástrojári, pomocníčky alebo dodávatelia záchodov podporu z FPU žiadať nemôžu.

Vraj v kultúre sú ľudia kreatívni a azda si pomôžu. Určite, kreatívni sú a aj rôzne komunity fungujú parádne. Keď však nemáte pár mesiacov príjem, kreativitu potrebujete na zohnanie jedla. Ak si myslíte, že preháňam, tak nepoznáte zázemie umenia na Slovensku. Tu nejde o zisky, tu ide o bežné životy tisícov ľudí a ich rodín.

Riešenia existujú a našťastie sa môžeme nechať inšpirovať múdrymi rozhodnutiami našich európskych priateľov. Nemecká ministerka kultúry prišla s heslom „Nenechám ich padnúť“ a s fantastickým programom pomoci vo výške 50 miliárd eur – vrátane pomoci jednotlivcom v zákulisí kultúry.

Nie sme tam, kde Nemecko, pozrime sa teda na Rumunsko s ich trojpätinovým HDP na hlavu oproti Slovensku. Rumunská vláda rozhodla o odložení platenia daní na 30 dní po skončení mimoriadnej situácie. Vláda zaplatí 75 percent platu každého zamestnanca firmy, ktorá nemôže pre opatrenia vykonávať svoju prácu (s limitom do výšky 75 percent priemerného platu v Rumunsku). Všetkým jednotlivcom s výpadkom príjmov súvisiacim s koronavírusom bude rumunský štát platiť minimálnu mzdu.

Podobné opatrenia zaviedli aj v biznisovo orientovanej Británii (zatiaľ pre firmy, plánuje sa rozšírenie na jednotlivcov, ide o 80 percent platu), v Česku či vo Francúzsku.

Prečo to robia? Lebo keď odznie pandémia, krajina bude vedieť fungovať a nebude jej rozpočet zaťažovať armáda nezamestnaných, bezpočet skrachovaných firiem, obrovské množstvo nezaplatených faktúr, druhotných platobných neschopností a ľudí, ktorí skončia na ulici. Neskoršie sociálne dávky a náklady so zatiahnutím všetkých späť do práce by boli oveľa vyššie.

Občas počujem ódy na online svet. Dobre, zopár ľudí sa môže realizovať aj tam, zopár jednotlivcov z toho dokáže slušne žiť. Lenže neverím na spásu prostredníctvom online sveta. Väčšina z vymenovaných ľudí tam realizovať nemôže nič. Verím, že tak ako po španielskej chrípke nastala éra tančiarní a doslova explózia umenia, aj nás čaká po prekonaní tohto obdobia dobrá budúcnosť. Je dôležité, aby sa týkala čo najväčšieho možného počtu ľudí.

Nová vláda má teraz v rukách možnosť ukázať, že štát môže predstavovať aj spolupatričnosť, podporu či solidaritu. Nemali by sme dovoliť, aby pandémiu sprevádzala epidémia osobných i firemných krachov, potrebujeme prejsť týmto obdobím v čo najlepšej forme. A potrebujeme konať hneď. Dúfam, že dobré nápady budú inšpirovať aj ľudí, ktorí teraz rozhodujú o tom, do akého Slovenska sa zobudíme po vynútenom karanténnom spánku. Samozrejme, prvoradé je zdravotníctvo, ale zdravá spoločnosť tu bude len vtedy, ak nedopustíme, aby desaťtisíce ľudí skončili na kolenách. Nenechajme ich padnúť.