Jedna noc, jedna snímka. Fotografka hovorí, ako zachytáva vesmír

Narodila sa v roku, keď Gagarin ako prvý človek vzlietol do vesmíru a keď John F. Kennedy nielen Amerike sľúbil, že do desiatich rokov pristane človek na Mesiaci. Nevie to s istotou, ale zdá sa jej, že preto ju to baví – astronómia, hviezdy a všetky tie zvláštne úkazy, ktoré sa dejú na oblohe a človek pre ne nemusí urobiť celkom nič, stačí len vedieť, kam a kedy sa pozerať.

Keď bola Táňa Hojčová malá, chcela byť kozmonautkou. Pre dieťa vyrastajúce v 60. rokoch to asi nebol až taký nezvyčajný sen, no dostať sa k nemu bližšie, na to nestačilo iba narodiť sa pod „šťastnou hviezdou“. Keď išla študovať na strednú školu, voľba padla na fotografiu. Na astronómiu však nikdy nezanevrela a cez fotografiu zistila, že si svoj sen o hviezdach môže splniť prostredníctvom objektívu.

Prečítajte si

Na okraji Slovenska je divočina na zemi aj na nebi a najtmavšia obloha v strednej Európe

„Vždy som mala rada hviezdy, odkedy sa pamätám. Akurát, že až v istom momente som si uvedomila, ako mi to robí dobre, keď sa v noci pozerám ďaleko do vesmíru. Väčšinou sa toho ľudia boja – tmy a nekonečna. Myšlienky vtedy vedia uletieť naozaj ďaleko, ale mňa to fascinuje. Pri pohľade do vesmíru sa mnohé naše problémy zdajú oveľa malichernejšie, než aké ich vidíme tu na Zemi,“ hovorí Táňa Hojčová.

Je jednou z mnohých, ktorých obloha priťahuje cez fotoaparát, no ak ste sa aspoň raz pokúsili odfotiť hviezdy či slnko obyčajným kompaktom či dokonca mobilom, je vám jasné, že to nie je také jednoduché. A dá sa to síce robiť ako koníček, ale treba nato o čosi viac, než len mať schopnosť rozoznať Veľký voz od Kasiopeje.

Je to dobrodružstvo

„Vždy keď prídem na nové miesto, skúšam, či sa viem podľa hviezd zorientovať – potom si to už iba overím mobilnou aplikáciou, ktorých mám plný telefón, či som sa nepomýlila,“ hovorí Táňa Hojčová na streche vidieckeho ateliéru.

Stojí dvadsať kilometrov od Bratislavy, kde je už dostatok tmy, aby tu mohli vzniknúť snímky nočnej oblohy. Ale teraz je aj tak príliš svetlo – začiatkom leta sú noci príliš svetlé na fotografovanie nočnej oblohy, ale stačí počkať do augusta, kedy sa už predlžujú noci a Perseidy – meteorický roj, už krásne vidno na tmavej oblohe.

Prečítajte si

Astronóm: Polárka nie je najjasnejšia, na pozorovanie oblohy stačia oči

„Veľa ľudí miluje a robí astrofotografiu, a to naozaj poctivo, precízne a snažia sa aj konkurovať Hubblovmu teleskopu. Zverejňujú svoje fotografie na online fórach a aj presne opíšu, ako ku konkrétnym záberom prišli – akú expozíciu nastavili, koľko samostatných záberov bolo treba na tenktorý záber, k tomu koľko dark frames, flat-fields a bias frames urobili, aby bol záber skutočne dobrý. Všetko sú to technické postupy na korekciu chýb čipu a objektívu. Je to celá veda,“ hovorí Táňa Hojčová.

Ona fotografuje vesmír a nočnú oblohu nie s vedeckou, ale s umeleckou ambíciou. Obloha sa stala jednou z tém jej fotografií. Oblohu fotografuje iba pomocou objektívov a nie teleskopu, no i na to človek potrebuje špeciálnu výbavu. Základom je dobrý fotoaparát s upraveným svetelným čipom – bežné fotoaparáty majú totiž upravenú citlivosť čipu na oboch stranách svetelného spektra. Vo vesmíre je však oveľa viac svetla, pre nás neviditeľného.

K fotoaparátu, samozrejme, človek potrebuje objektívy a filtre, cez ktoré neprenikajú nežiaduce zložky z atmosféry, a čo je najdôležitejšie – potrebuje najmä paralaktickú montáž alebo astrotrac. Je to špeciálny motorček, ktorý zabezpečuje protipohyb voči pohybu Zeme. Ak by ste fotili hviezdy bez neho, aj pri päťsekundovej expozícii by z nich kvôli pohybu Zeme boli čiarky. Takto môžete exponovať aj na dlhé expozície a hviezdy ostanú bodkami.

Na každú dobrú astrofotografiu potrebujete urobiť viacero záberov, ktoré sa následne spájajú v počítači, a preto je celkom bežné, že za noc urobíte vlastne iba jednu snímku. Tie najzložitejšie pritom môžu vznikať aj niekoľko dní.

„Na začiatku fotenia si všetky prístroje musíte veľmi dobre nastaviť podľa vašej polohy – nadmorskej výšky, severnej šírky, východnej dĺžky a, samozrejme, musíte vedieť, čo vlastne chcete fotiť. Kde sa to na oblohe nachádza. Zložitý moment prichádza ešte pri zaostrení – na nočnú oblohu sa zaostruje buď pomocou optických pomôcok, ktoré sa dajú kúpiť či vyrobiť, alebo manuálne, ale to je dosť zložité,“ hovorí Táňa Hojčová.

Nič sa nedeje náhodou

Kedysi sa podľa nej ľudia pozerali na oblohu omnoho častejšie, vyznali sa v nej a vedeli sa podľa nej orientovať.

„Mám rada oblohu ako takú, aj dennú, aj nočnú. Na oblohe sa dejú veci, ktoré si už dnes málokto všíma – optické a fyzikálne úkazy. A fyzika je aj o zázrakoch. Ja tie zázraky fotím. Koróny, dúhy, irizujúce a nočné svietiace mraky, haló, sundog, svetelné stĺpy a veľa iných,“ hovorí Táňa Hojčová.

Fotí rada aj mesačný spln. Už nafotila všetkých trinásť. Znie to čudne, ale naozaj je ich na oblohe trinásť – ale iba raz za „uhorský rok“, čiže približne raz za dva a pol roka.

„Tento trinásty spln sa volá Bluemoon. Aj ostatné majú názvy, sú z dávnych dôb, vychádzajú z ročných období a udalostí, ktoré ich sprevádzajú. Platia aj dnes – vlčí, studený, ľadový, dážďovkový, kvetový, úrodný, búrkový a tak ďalej. Rada by som z týchto fotografií urobila poviedkovú knižku, už som oslovila kamarátov spisovateľov a oni píšu poviedky inšpirované práve týmito splnmi.“

Informácií o oblohe a jej úkazoch je dnes neúrekom aj na internete. Astrofotografi radi zverejňujú svoje úlovky – nedávno na tunajších fórach a sociálnych sieťach pribudli fotografie polárnej žiary z Česka, ale aj zo Slovenska a práve v týchto dňoch je obdobie „nočných svietiacich mrakov“.

Mrzí ju, že sme si svetlom znečistili nočnú oblohu a vo veľkých mestách je naozaj problém vidieť v noci hviezdy. Kedysi si pritom ľudia aj uprostred miest stavali observatóriá. Jedno vraj stojí aj v Los Angeles, kde paradoxne už žiadnu hviezdu pre množstvo umelého svetla určite nevidno.

„Stačilo by pritom málo – urobiť pouličné osvetlenie tak, aby nesvietilo na oblohu, do okien alebo nás neoslepovalo, ale iba dolu na zem, presne tam, kam má. A svetelná reklama by sa v hlbokej noci vypla, pouličné osvetlenie stlmilo. V noci má byť tma, všetci si oddýchneme a myslím, že ak by sme mali možnosť vidieť na hviezdy, viac by sme si uvedomovali svoje meradlo a možno by sme boli aj o trochu lepšími ľuďmi. Znie to možno príliš banálne, ale naozaj sa mi zdá, že by sme boli menej ľahostajní voči svetu okolo nás.“