Denník N

Hugo chce byť ako mačky (ukážka z knihy Príhody psíka Huga)

Ilustrácia - Viliam Slaminka
Ilustrácia – Viliam Slaminka

Článok je jedným z príbehov z knihy Príhody psíka Huga. Nájdete ju aj v našom e-shope.

Hugo býva niekedy dosť tvrdohlavý. Vedia o tom aj zvieratká z dvora, ktorý stráži. Ťažko mu vysvetlíte, že nemá pravdu, alebo že by sa niečo dalo robiť inak, ako si on predstavuje.

„Chcem byť ako mačky na dvore,“ vymyslel si naposledy. Je to huncút, často ich naháňa, keď ho jeho starostlivý pán Šimon pustí z remienka. Ale ani mačky nie sú bez viny. Robia mu zle. Mraučia a ľakajú ho ostrými pazúrmi.

A vždy mu ujdú. Keď sa ich Hugo snaží chytiť a ukázať im, že na dvore velí on, prefrčia mu priamo pred ňufákom. Mačky sa vďaka svojim pazúrom ľahko vyštverajú na strom. Hugo to nedokáže, lebo on také pazúry nemá.

„No poď za nami, hrdina. Vylez na strom, ak to dokážeš,“ smejú sa mu mačky z konára.

Huga to hnevalo, nedalo mu to spávať. A v noci sa predsa spať má. Koľkokrát už veľká ručička na hodinách obehla ciferník a on stále ani nezažmúril oko! A keď sa mu predsa len aspoň na chvíľu podarilo zaspať, mal nepríjemné sny. Aj v tých si z neho
mačky robili posmech: „Hugo nevie liezť na strom, babrák jeden!
Nikdy nás nedolapí!“

Pán Šimon takisto vedel, kedy mal Hugo nepokojný spánok. Hugo sa vtedy prehadzoval vo farebnom pelešteku plnom teplučkých dečiek, rýchlo hýbal labkami a občas zaskučal.

Jedného dňa sa Hugo rozhodol, že sa naučí liezť po stromoch. Ako tie mraučiace mačky. Každé ráno sa postavil k najväčšiemu stromu na dvore, k starému mocnému dubu plnému voňavého lístia. Snažil sa vyliezť čo najvyššie. Vôbec sa mu to nedarilo. Hugovo malé biele telíčko nebolo ohybné ako mačacie. Ani jeho pazúriky sa nevedeli tak zaboriť do kôry. Huga to však neodradilo, hoci sa mu dlhý čas nedarilo dostať ani na ten najnižší konár.

Čoraz viac zvieratiek z dvora sa mu však začalo smiať. Dokonca aj tučná sliepočka Pipika, ktorá potajomky zobala zrno svojim kamarátkam. Po dvore cupkala pomaly, pretože od toľkého zrna bola ťažká a guľatá. Ako taká futbalová lopta.

„Hugo, čo si myslíš, že si stromokocúr?“ posmieval sa jazvečík Dodo.

„Buď ticho, Dodo, ja to dokážem! Uvidíme, kto sa potom bude smiať,“ ticho zavrčal Hugo.

Dni sa menili na týždne a týždne na mesiace. Hugo však ešte nevyliezol ani na ten najnižší konár. Napokon si musel priznať, že to nedokáže. Najviac ho mrzelo, že ten provokatér Dodo mal pravdu.

Ilustrácia – Viliam Slaminka

„Hugo, všimol som si, o čo si sa na dvore pokúšal,“ prihovoril sa mu jeho láskavý pán Šimon.

„Psíky po stromoch nevedia liezť ako mačky,“ vysvetľoval mu trpezlivo Šimon. „Ale to nič, tak to v živote chodí, nie všetko sa podarí. Treba však nabrať odvahu a skúšať nové veci,“ povzbudzoval Šimon Huga. „Psíky majú dobrý čuch, vedia vyňuchať, kam sa skryli ostatní. Mohol by si byť prvotriednym detektívom,“ zamyslel sa bystrý Šimon.

Tvrdohlavý Hugo o slovách pána Šimona premýšľal. Veď vlastne on už vždy dopredu vedel, kto zavíta na dvor. Či to bola Šimonova babka s koláčmi alebo Šimonovi kamaráti na bicykloch. Hugo už zďaleka počul kolesá či zavoňal sladké koláčové cesto.

Hugo sa preto rozhodol prihlásiť na kurz zvieracích detektívov. Bol veľmi šikovný. Často ako prvý vyňuchal skrytú loptičku či chutnú dobrotu. Išlo mu to veľmi dobre. Na dvore neskôr odhalil, že sliepočka Pipika sa objedá zrnom a ostatným nevystane. Chvíľu sa na Huga hnevala. Keď sa však prestala prejedať, po dvore sa jej cupkalo ľahšie a ešte sa mu aj poďakovala. Hugo tiež pomohol aj provokujúcim mačkám. Vyňuchal im postrácané klbká vlny. Mačky sa častejšie začali hrať a Huga prestali provokovať.

Na dobrú náladu na dvore odvtedy dohliada práve Hugo. A vopred upozorní každého na príchod Šimonovej babky so sladkými dobrotami.

Kultúra

Teraz najčítanejšie