Dobráčik Boby sa pridá k zlej partii (ukážka z knihy Príhody psíka Huga)
Článok je jedným z príbehov z knihy Príhody psíka Huga. Nájdete ju aj v našom e-shope.
Hugo občas zájde so svojím pánom na cvičisko za parkom. Má tam kamarátov, sú už stará zohraná partia.
Niekedy tam býval aj psík Boby. Jeho mamička bola dalmatínec a ocino plavý labrador. Boby zdedil po oboch niečo. Mal fľakatú bielo-čiernu riťku a hustú blonďavú srsť nad očami. Hanbil sa za svoj vzhľad a často býval nesvoj. Niektoré psíky sa mu aj posmievali, a tak radšej ticho sedával skrytý za stromom so sklopenými ušami. Ťažko si hľadal kamarátov, s ktorými by sa hral. Keď chcel ostatným niečo povedať, nepočúvali ho, alebo ho väčšina psíkov preštekala.
Boby sa s nimi však chcel kamarátiť! Začal preto po hre na cvičisku sám od seba zbierať všetky loptičky. Myslel si, že to pomôže. Beda mu však! Ostatné psíky si na to zvykli a začali mu rozkazovať.
„Booooobyyyyyyy, vyčisti aj moje dlhé uši,“ provokoval ho jazvečík Dodo. Boby sa trápil. Ani vo svojom teplučkom pelešteku nevedel poriadne spávať, až nakoniec prestal chodiť na cvičisko. Po dvore sa túlal sám a iným psíkom sa cieľavedome vyhýbal. Jeho láskavý pán Andrej sa za to na neho trochu hneval. Netušil, prečo to Boby robí.
Jedného dňa našiel Boby pri potulkách po sídlisku betónové cvičisko. Bolo na jeho kraji a rozliehal sa odtiaľ silný štekot a brechot. Psy tam nacvičovali útoky.
„Ty si tu nový,“ zabrechal na Bobyho bulteriér Rafo a zavolal ho k sebe.
Ale, ale, pozrime sa, koho tu máme, pomyslel si Rafo, keď spoznal Bobyho. To je ten pes z cvičiska za parkom, veď ja mu ukážem!
Tváril sa však milo, ako najviac vedel. „Boby, ja ťa ochránim,“ vyštekol na nesmelé psíča.
Bobymu sa medzi novými psíkmi zapáčilo. Naučili ho útočiť, biť sa. Nie všetko, čo na cvičisku trénovali, sa mu pozdávalo, ale bol skutočne rád, že ho hneď prijali medzi seba a že sa mu nesmejú.
„Boby, poď sa s nami zahrať,“ zavolal raz naňho Hugo z cvičiska za parkom. Boby váhal, napokon však prišiel. Bol tam aj jazvečík Dodo a znova si začal z Bobyho uťahovať.
„No povedz nám, ako sa máš, ty fľakatá riťka?“ zabŕdol do Bobyho škodoradostne Dodo. Tentoraz mu to nevyšlo. Boby vzápätí na Doda zaútočil. A útočil na každého psíka, ktorý sa mu kedy smial. No prišiel tak aj o posledných starých kamarátov.
„Ale aspoň mi už nikto nerobí zle,“ pomyslel si Boby.
Začal pravidelne chodiť na Rafovo cvičisko. Vedel už zápasiť aj útočiť a od Rafa dostal vybíjaný obojok, rovnaký, aký nosia všetky psy v jeho svorke.
„Konečne mám skvelých kamarátov,“ nahováral si Boby. Dokonca ho zavolali, aby s nimi hliadkoval po okolí. Tešil sa, predstavoval si, že budú iným pomáhať a chrániť ich.
Boby sa s novým obojkom cítil dôležito. Bulteriéra Rafa si vážil. Rafo určoval, aké problémy bude svorka riešiť. Napríklad jeden deň hliadkoval Rafo so svojou svorkou v tmavej uličke. Na jej konci našli ležať chorého kocúrika Murka.
„Poďme mu pomôcť, odnesieme ho k veterinárovi,“ navrhol dobrák Boby.
„Mám lepší nápad! Pekne sa s ním pohráme!“ presadil svoj návrh Rafo. Psy z jeho svorky začali bezbrannému Murkovi robiť zle. Naháňali ho v slepej uličke, Rafo chorého kocúrika dokonca uhryzol do labky.
„No tak, Boby, ukáž, že si jedným z nás. Urob mu aj ty niečo zlé,“ vyzval Rafo zmäteného Bobyho. Boby nechcel kocúrikovi ublížiť, no napokon to spravil. Murkovi odhryzol veľký chumáč srsti z vypĺznutého kožúška. V ten večer nevedel zaspať.
Na druhý deň sa stretol na ulici s Hugom.
„Boby, prečo sa už s nami nehráš?“ vyzvedal sa Hugo. „V poslednom čase si akýsi iný a druhým ubližuješ,“ vytkol mu to. Boby vedel, že Hugo má pravdu. Napriek tomu na neho vyceril zuby. Hugo sa však nezľakol.
„V Rafovej svorke nie sú dobré psíky,“ vysvetľoval mu trpezlivo.
„Možno, ale sú to moji kamaráti. Prijali ma medzi seba, vy ste to neurobili. S vami som sa nesmel hrať,“ bránil sa Boby.
Hugo sa zamyslel a potom sa Bobymu ospravedlnil. Uznal, že to bola pravda. „S jazvečíkom Dodom som už hovoril, viac sa ti nebude posmievať,“ sľúbil Hugo.
A tak Boby prestal chodiť za bulteriérom Rafom a vrátil sa medzi svojich starých kamarátov. Všetkým sa postupne ospravedlnil, že na nich vo svojom hneve útočil.
„Nie je ľahké uznať si chybu,“ pochválila ho čivava Peggy.
A Boby sa tiež naučil, že keď ho bude niečo trápiť, má zájsť za svojimi kamarátmi, aby mu pomohli. Lebo ak sa psík trápi a nikomu nič nepovie, môže začať robiť aj nedobré veci.
Príbeh prečítal Gregor Mareš:
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].